BELEŠ, A. – GREGOR, M.
XXXXX, A. – XXXXXX, M.
Zabezpečenie náboženskej slobody osôb vo výkone väzby a výkone trestu
odňatia slobody v podmienkach Slovenskej republiky ..................................... 3
XXXXX, X.
Koncepcia rímskeho manželstva podľa klasického právnika Modestina 45
XXXXXXXX, X.
Súdny prieskum vybraných individuálnych aktov Úradu pre verejné
obstarávanie 57
XXXXXXXXXXXX, X.
V krátkosti o sexualite a sexuálnej kriminalite 68
GIBA, M. – XXXXXXX, X.
Nad vládnym návrhom legislatívnych zmien v oblasti kreácie ústavných
sudcov 76
XXXXXXXXX, X.
Xxxxxx subsidiarity trestnej represie v súkromnoprávnych sporoch 91
XXXXXX, X.
Pojem Súdny orgán v rámci prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie 100
XXXXXXX, X.
Sirotský dôchodok v dôchodkovom poistení Slovenskej republiky 109
XXXXXX, X.
Vybrané právne aspekty kryptopeňazí 134
XXXXXXXXX, X.
Nadobudnutie nehnuteľností v kontexte zákona o verejnom obstarávaní 150
XXXXXXX, P.
Hľadanie optimálneho konceptu zodpovednosti za nepodanie včasného
návrhu na vyhlásenie konkurzu 161
XXXXXXX, X.
Teoretickoprávne východiská vnímania právneho omylu v podmienkach trestnoprávnej náuky Slovenskej republiky 174
XXXXXX, X.
Rozhodca pri riešení kolektívnych sporov ako orgán verejnej moci 189
XXXXX, M.
Možnosti priameho zastúpenia v rímskom práve 202
XXXXX, M.
Rozviazanie manželstva podľa kánonického práva 213
XXXXXX, X. – XXXXXXXXX, X.
Pravidlo podnikateľského úsudku v kontexte slovenského práva 224
XXXXXXXX, Z. – XXXXX XXXXXXXXX, I.
Daňovo – účtovná administratíva záťaž podnikov pôsobiacich
v terciárnom sektore 238
XXXXXXXX, X.
Princíp nezávislého vzťahu ako jeden zo spôsobov zabránenia zneužitiu práva
v daňovej oblasti 253
XXXXXXXXX, M. – XXXXXX, M.
Je zapájanie verejnosti do procesu EIA (nežiaducou) brzdou správnych konaní? 263
XXXXXX, X. – XXXXX, X.
Stalking a jeho trestnoprávne súvislosti 274
VRŠANSKÝ, P. – XXXXXXXX, X.
Môže byť smrť v najlepšom záujme dieťaťa? 286
RECENZIE
ČUNDERLÍK, X.
XXXXXXX, M. – SABJÁN, N.: Výklad pojmu „iné postavenie“ z pohľadu zákazu diskriminácie v judikatúre súdov. Bratislava: Xxxxxxx Kluwer, s. r. o.,
2018. 60 s. ISBN 978-80-8168-949-9 301
ČUNDERLÍK, X.
XXXXX, X.: Investiční služby v právní teorii a praxi. Praha: Leges, 2017.
136 s. ISBN 978-80-7502-225-7 303
XXXXX, X.
XXXXXXXXXXX, S.: Verejná správa a právo na spravodlivý proces.
Kraków Spolok Slovákov v Poľsku – Towarzystwo Słowaków w Polsce
2014. 243 strán. ISBN: 978-83-7490-783-5 305
ACTA FACULTATIS IURIDICAE UNIVERSITATIS COMENIANAE
Tomus XXXVII
Zabezpečenie náboženskej slobody osôb vo výkone väzby
a výkone trestu odňatia v podmienkach Slovenskej republiky
Sloboda myslenia, svedomia a náboženského presvedčenia je garantovaná v čl. 24 Ústavy SR. Predstavuje jedno zo základných práv, ktoré dotknutá osoba môže naďalej uplatňovať aj počas svojho pobytu v zariadeniach, ktoré obmedzujú jej osobnú slobodu. Pozornosť tejto vedeckej štúdie sa sústredí na inštitucionálne zabezpečenie náboženskej slobody odsúdených a zadržaných osôb v podmienkach Slovenskej republiky. Čitateľa zoznámi s príslušnou právnou úpravou, ktorá bude predmetom hlbšej analýzy. Pokúsi sa ju porovnať nielen s odlišnou českou právnou úpravou, ale aj s ustálenými medzinárodnými štandardmi. Osobitné miesto patrí práve pomeriavaniu platnej právnej úpravy s medzinárodnými záväzkami, ktorými je Slovenská republika viazaná. V neposlednom rade sa pokúsi formou osobitného výskumu preniknúť do aplikačnej praxe a z realizovaného výskumu vyvodiť konkrétne závery.
1 Tento článok je výstupom grantu Univerzity Komenského č. UK/14/2018 s názvom: „Náboženská sloboda v judikatúre Európskeho súdu pre ľudské práva v kontexte konfliktu medzi náboženským pre- svedčením jednotlivca a záujmami spoločnosti /zodpovedný riešiteľ: XXXx. Xxxxxx Xxxxxx/
Assurance of religious freedom in prison sentence and detention execution in terms of the Slovak Republic
Freedom of thought, conscience and religious persuasion is guaranteed in the Article 24 of the Constitution of the Slovak Republic. It represents one of the fundamental rights which an aggrieved person may further apply also during a stay in establishments which restraint his personal freedom. Attention of this study will be focused on institutional assurance of religious freedom of sentenced persons and detainees in terms of the Slovak Republic. It will introduce the reader with the respective legal regulations that will be the subject of a more deeply analysis. It will try to compare it not only with the different Czech legal regulations, but also with the established international standards. A special part belongs just to the consideration of the valid legal regulations with international obligations binding the Slovak Republic. Last, but not least, in form of a special research it will try to penetrate into the application practice and to draw certain conclusions from the made research.
Sicherung der Religionsfreiheit im Straf- und Haftvollzug unter den Bedingungen der Slowakischen Republik
Gedankenfreiheit, Gewissensfreiheit und die Freiheit von religiösen Überzeugungen sind durch den Artikel 24 der Verfassung der Slowakischen Republik garantiert. Sie sind die Grundrechte, die die betroffene Person weiterhin auch während ihres Aufenthalts in den Anstalten, die ihre persönliche Freiheit einschränken, ausüben kann. Diese Studie konzentriert sich auf institutionelle Sicherstellung von religiöser Freiheit der verurteilten und festgenommenen Personen unter den Bedingungen der Slowakischen Republik. Der Leser wird mit der entsprechenden rechtlichen Regelung vertraut gemacht, die Gegenstand einer tieferen Analyse ist. Sie soll nicht nur mit unterschiedlicher tschechischen rechtlichen Regelung verglichen werden, sondern auch mit feststehenden internationalen Standards. Einen besonderen Platz nimmt der Vergleich von gültiger rechtlichen Regelung mit internationalen Verpflichtungen ein, durch die die Slowakische Republik gebunden ist. Nicht zuletzt wird versucht, in Form einer speziellen Forschung in die Anwendungspraxis einzudringen und aus der durchgeführten Untersuchung konkrete Schlüsse zu ziehen.
Kľúčové slová: náboženská sloboda vo väzniciach, pastorácia v ústavoch na výkon väzby a ústavoch na výkon trestu odňatia slobody, konkordáty
Keywords: religious freedom in prisons, pastoral practice in establishments for detention and establishments for imprisonment, concordats
Schlüsselbegriffe: Religionsfreiheit in Gefängniswesen, seelsorgerische Betreuung in Haft- und Justizvollstreckungsanstalten, Konkordate
Úvod
Pre pastoračnú činnosť duchovných predstavujú osobitnú výzvu inštitú- cie, ktoré určitým spôsobom obmedzujú úplnú voľnosť jednotlivca, osobitne
jeho slobodu pohybu. Ide o tzv. oddeľujúce, resp. totalizujúce zariadenia2, resp. totálne inštitúcie.3 Do tejto kategórie tradične patrí duchovná služba v ozbrojených silách, v ozbrojených zboroch, v rámci väzenských zariadení (či už v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody, resp. ústavoch na výkon väzby) a nemocničných oddelení4 (najmä psychiatrie a infekčné bloky).5 V ostatnej dobe sa kladie dôraz na to, že právo prejavovať svoje nábožen- stvo majú aj zadržané osoby v konaní o udelení azylu.6
Skutočnosť, že realizácia náboženskej slobody v uvedených zariadeniach vykazuje určité spoločné znaky, vynikajúco reflektuje napríklad čl. 141 Ús- tavy Weimarskej republiky z roku 1919. Znie: „Ak vznikne potreba nábo- ženského úkonu v armáde, v nemocniciach, v trestných a podobných verej- ných zariadeniach, sú náboženské spoločenstvá povolané k výkonu nábo- ženských obradov v ich rámci.“ Čl. 140 Základného zákona SRN z roku 1949 v plnom rozsahu recipoval toto ustanovenie ako svoju súčasť.7 Je po- trebné si uvedomiť, že obmedzenia týchto inštitúcií prirodzene sťažujú vý- kon náboženskej slobody jednotlivca, čo nie je ich účelom, ale nežiaducim sprievodným javom. V praxi bežného života je nevyhnutné nájsť rozumnú rovnováhu medzi náboženskou slobodou jednotlivca a verejnými záujmami na jej obmedzení.
Táto štúdia sa pokúsi analyzovať právnu úpravu duchovnej starostlivosti o odsúdených vo výkone trestu a obvinených vo výkone väzby v podmien- kach Slovenskej republiky. Najskôr uvedie určitý historický a teoretický ex- kurz do vzťahu náboženstva a väzenstva, ktorý by mal vysvetliť opodstat- nenosť duchovnej starostlivosti vo väzniciach. V druhej časti by mala pou- kázať na organizačné predpoklady výkonu duchovnej služby v Ústavoch na výkon trestu odňatia slobody – ÚVTOS a Ústavoch na výkon väzby a výkon
2 XXXXXX, S.: Pojetí tzv. „zvláštních práv“ církví a náboženských společností podle zákona č. 3/2002 Sb. In: Právník: Teoretický časopis pro otázky státu a práva, č. 7, roč. 142, 2003, s. 714.
3 Pozri k tomu pojmu GOFFMAN, E.: Asylums: Essays on the Condition of the Social Situation of Mental Patients and Other Inmates. Anchor Books 1961, 386 s. K stručnému prehľadu tejto koncep- cie pozri aj: GRATZ, W.: Vorlesung Stafvollzug. WS 2015/2016, s. 44 a nasl. Dostupné na: xxxx://xxx.xxxxxxxx-xxxxx.xx/xxxxxx/Xxxxxxxxxxxxxxxx_Xxxxxxxxxxxx_0000.xxx [cit. 21. 3. 2018]. Pa- radoxne, Xxxxxxx zaraďuje medzi totálne inštitúcie aj cirkevné zariadenia, napr. kláštory. K výskytu tohto pojmu v odbornej literatúre pozri tiež: EINSELE, H.: Vollzugsziele und –Praxis in der BRD/DDR. In: Reader Gefängnisseelsorge Heft 6, 1996, s. 21. Dostupné na: xxxxx://xxx.xxxxxxxxxxxxxxxxxxx.xx/xxxxxxxxx/xxxxxxxxx/xxxxxxxxx/X_xxxxxxxxxxxxxxxxxxx/XXXx/Xx ader/RGS06_1996_01.pdf [cit. 1. 11. 2018].
4 K rôznorodej povahe obmedzení náboženskej slobody v nemocniciach pozri: XXXXXXX, J. R.: Vážná potřeba institucionalizované duchovní péče v lůžkových zdravotnických zařízeních. In: XXXXX, X. (ed.): Církev a stát 2017. Brno: Masarykova univerzita, 2017, s. 15-16.
5 HRDINA, A. I.: Náboženská xxxxxxx v právu České republiky. Praha: Eurolex Bohemia, 2004, s. 181.
6 XXXXXXX, A.: Zadržanie migrantov a žiadateľov o azyl. In: Justičná revue, č. 1, roč. 70, 2018, s. 39.
7 XXXXXXXXXXXX, A. – XXXXXXXXXXXXX, X. – XXXXXX, R. (eds.): Lexikon fűr Kirchen- und Staatskirchenrecht. Band 1 (A-F). Műnchen/Wien: Xxxxxxxxx Xxxxxxxxx, 2000, s. 120.
trestu odňatia slobody – ÚVVaVTOS (v ďalšom texte len ústavy).8 Tretia časť stručne oboznámi čitateľa s hierarchiou platnej právnej úpravy regulu- júcej konkrétnu činnosť duchovných. Štvrtá časť štúdie sa zaoberá uplatňo- vaním náboženskej slobody v bežnej praxi slovenských ústavov. Svoje pos- trehy autori predkladajú na základe realizácie osobitného výskumu (inter- view s väzenskými duchovnými) a svoje zistenia konfrontujú s praxou medzinárodných súdnych orgánov.
Cieľom tejto vedeckej štúdie je predložiť uspokojivé názory de lege fe- renda o právnej podstate a efektivite duchovnej starostlivosti o odsúdených v slovenských ústavoch, najmä poukázať na aspekty, ktoré vyplývajú z ga- rancií náboženskej slobody podľa čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len Dohovor) a zároveň porovnať stav v rámci Slovenskej republiky so zahraničnou úpravou, predovšetkým s Českou re- publikou, kde sú pomery duchovnej služby vo väzniciach charakteristické značnými odlišnosťami od jej zakotvenia v SR.
1. Historické a teoretické zdôvodnenie duchovnej služby vo väzniciach
Tresty na osobnej slobode boli oddávna spojené s myšlienkou duchov- ného obrodenia. Už v Constitutiones Sirmondianae (cca. 430 n. l.) sa xxxxx- tovalo právo katolíckych biskupov uskutočňovať vizitácie vo väzniciach.9 V Novelách cisára Xxxxxxxxxx sa už explicitne operuje s núteným pobytom v kláštore (detrusio in monasterium) ako s istým druhom väzenia. Možnosť jeho uloženia prichádzala do úvahy jednak pri trestaní manželských pre- hreškov10 a pri deliktoch klerikov.11 Pápež Xxxxxx X. Veľký povolil výz- namným laikom, aby sa vzhľadom na ich osobnostný status a rodinné väzby radšej uchýlili do kláštora, než by mali podstúpiť verejný výkon trestu a s tým spojenú potupu. V kláštore sa mohli kajať izolovane od vonkajšieho
8 Z terminologického hľadiska článok síce používa všeobecný pojem „väzenie“ a „väznica“ tam, kde to všeobecnosť kontextu pripúšťa, no vo vzťahu k SR je nutné uplatňovať národné označenia ÚVVaVTOS a ÚVTOS. V súčasnosti sa v SR nachádzajú len ústavy, kde sa vykonáva trest odňatia slobody, resp. ústavy, kde sa vykonáva väzba aj trest odňatia slobody. Samostatné ústavy na výkon väzby nie sú zriadené. Pochopiteľne, súčasťou sústavy väzenských zariadení, kde sa vykonáva ducho- venská činnosť, sú aj ústav na výkon trestu odňatia slobody pre mladistvých, resp. nemocnica pre ob- vinených a odsúdených.
9 Const. Sirm. 12. Pozri: XXXXX, R.: „Catholica Lex“ a nariadenia cisárov týkajúce sa cirkevných zá- ležitostí. In: In: Xxxxxxxx et perpetua voluntas: Pocta Petrovi Blahovi k 75. narodeninám. Trnava: Právnická fakulta TU, 2014, s. 43.
10 Nov. 134, 10 – cudzoložná žena; Nov. 134, 11 – rozvod manželstva bez zákonného základu.
11 Nov. 123, 10, 1 – návšteva divadla a zakázaných hier; Nov. 123, 20 – krivá výpoveď klerika v civil- nom alebo trestnom procese; Nov. 123, 30 – nemravné súžitie diakona s iným mužom; Nov. 123, 42 – útek mnícha z kláštora.
sveta.12 V stredoveku bol kláštor bežným trestom pre vysokopostavených odsúdencov a politicky nepohodlné osoby. Stal sa napríklad pôsobiskom bavorského vojvodu Xxxxxxx, ktorého ríšsky snem v Ingelheime odsúdil pô- vodne na smrť, do kláštora sa uchýlili aj zvrhnutí byzantskí cisári Romanus
I. (944) a Xxxxxxxxxx XXX. (1081).13 Nútený pobyt v kláštore však mal mať v každom prípade medicinálny charakter, smeroval k obráteniu „vinníka“ k Bohu a predpokladal jeho postupný duchovný rast.14
1.1. Formácia duchovnej služby v novoveku so zameraním na domáci vývoj
Prirodzene, v novoveku prevzal na seba úplné zabezpečenie výkonu tres- tu odňatia slobody štát. Duchovná starostlivosť o odsúdených však naďalej zostala jednou z dôležitých otázok väzenského režimu. Napríklad vo Veľkej Británii sa už v druhej polovici 19. storočia vyvinul dômyselný systém du- chovnej služby, bez ohľadu na preferenciu konkrétneho väzenského systé- mu. V každom väzenskom zariadení musel povinne pôsobiť duchovný štát- nej Anglikánskej cirkvi (Chaplain). Vo väčších zariadeniach pôsobil popri ňom aj rímsko-katolícky kňaz a židovský duchovný (Jewish Minister). Od- súdených v menších zariadeniach mohli títo duchovní navštevovať indivi- duálne. Vo sviatočné dni sa slúžila anglikánska omša (pre anglikánskych veriacich bola účasť povinná), inak sa odsúdení s duchovným stretávali na cele. Už vtedy sa kládla požiadavka na to, aby duchovný nemohol rozhodo- vať o disciplinárnych trestoch pre odsúdeného, keďže mal sa stať dôvery- hodnou osobou, ktorej sa mohol odsúdený zveriť.15
Podobné zásady platili v tom čase aj v rámci Rakúsko-Uhorska, kde ešte v 19. storočí zveroval štát dozor nad väznicami cirkvám. Na základe inicia- tívy ministra vnútra Xxxxxxxxx Xxxxx boli len v rokoch 1856-1859 odo- vzdané do správy cirkvi 16 väzenských zariadení na území celej monarchie, čo tvorilo viac ako polovicu všetkých ústavov.16 Nešlo len o zohľadnenie skutočnosti, že veľa väzníc vzniklo v objektoch opustených kláštorov (na území Slovenska Ilava), ale išlo skôr o dôkaz dlhotrvajúcej ingerencie ná-
12 Epist. I. III. ep. 27, 41, 43. Pozri aj: KOBER, F.: Gefängnisse und Gefängnissstrafe. In: XXXXX,
F. (ed.): Real-encyklopädie der Christlichen Alterthűmer. Erster Band. Freiburg im Breigsau: Her- derˈsche Verlagshandlung, 1882, s. 577.
13 NOETHLICHS, K. L.: Das Kloster als „Strafanstalt“ im kirlichen und weltlichen Recht der Spätanti- ke. In: Zeitschrift der Savigny-Stiftung fűr Rechtsgeschichte: Kanonistische Abteilung. 80. Band. Wien-Kőln-Weimar: Bőhlau Verlag, 1994, s. 19-40.
14 Dokladajú to napr. dekretálie Bonifáca VIII. (cap. 3 de poenis VI, 5, 9). Pozri: XXXXXX, K.: O trestu vězení v církevní kázni starší doby. In: Časopis katolického duchovenstva, č. 10, roč. 25, 1884, s. 589.
15 ASCHROTT, P. F.: Strafensystem und Gefängniswesen in England. Berlin: Verlag von X. Xxxxxxxxx, 1887, s. 229-231. Podobne: DU CANE, E. F.: The Punishment and Prevention of Crime. London: Macmillan, 1885, s. 79-81.
16 XXXXX, B.: Počiatky modernej uhorskej väzenskej správy. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej uni- verzity, 2011, s. 80.
boženských kruhov do sféry väzenstva a trestania. V Uhorsku bol týmto spôsobom známy najmä nápravný ústav pre ženy Xxxxx Xxxxxxx, kde pôso- bili ako dozorkyne mníšky (vincentky).
Veľký dôraz na zabezpečenie duchovnej služby vo väzniciach sa kládol aj v Predlitavsku. Záruky náboženskej slobody pre osoby vo vyšetrovacej väzbe ustanovoval samotný trestný poriadok. Napríklad § 186 Trestného po- riadku č. 119/1873 ř. z. zakotvil právo väzňa na návštevu duchovného podľa jeho vlastnej voľby, hoci ju bolo možné realizovať len v prítomnosti úradnej osoby. Ministerské nariadenie č. 165/1854 ř. z. o vnitřním úřadování a jed- nacím řádu ve věcech trestních (známejšie pod názvom „Instrukce pro trest- ní soudy“) dokonca osobitne regulovalo problematiku spovede osoby vo väzbe. Podľa § 76 Inštrukcií sa zadržaná osoba mohla spovedať bez prítom- nosti dozorcu, no bolo potrebné vykonať patričné opatrenia, aby sa nepokú- sila o útek, alebo aby sa tým nezmaril účel vyšetrovania. Podľa § 77 sa oso- be vo vyšetrovacej väzbe mohla povoliť účasť na vyučovaní náboženstva, ktoré realizuje tamojší duchovný za predpokladu, že s tým súhlasí súdny úradník s vedomím vyšetrovacieho sudcu.17 Samotný Rakúsky trestný po- riadok z roku 1873 priznával osobitné záruky náboženského charakteru osobám odsúdeným na smrť. Podľa vtedajšieho § 403 mala mať odsúdená osoba možnosť kontaktu s duchovným svojej viery bezprostredne po ozná- mení trestu, ba súd ju mal poučiť o tom, že výkon trestu nebude zmarený ani odložený v prípade, ak by sa na smrť odmietla pripraviť podľa požiada- viek svojej viery. § 404 ďalej vyžadoval, aby duchovný bol prítomný pri samotnej exekúcii odsúdeného a žiadalo sa od neho najmä to, aby ho spre- vádzal na popravisko a posilňoval odsúdeného na duchu.
V bežnej praxi predlitavských väzníc sa poskytovala duchovná útecha najmä rímskokatolíckym, avšak aj gréckokatolíckym, evanjelickým a židov- ským odsúdeným. Pre rímskych katolíkov bola omša predpísaná v stredu a v nedeľu, vrátane mimoriadnych omší za osobu cisára. Nezriedka sa v jednom zariadení slúžilo viac bohoslužieb v rôznych jazykových mutá- ciách.18 Počas nedelí a sviatkov kresťanskí trestanci nemuseli pracovať, ich deň bol vyplnený inými, najmä duchovnými a náučnými aktivitami. Okrem omše sa spravidla organizovali spoločné duchovné cvičenia, požehnania a výuka náboženstva. Jednotliví duchovní mohli navštevovať odsúdených aj na celách.19 Židovským trestancom bolo povolené zúčastňovať sa na pobož- nosti v osobitnej miestnosti každú sobotu, vrátane ďalších sviatkov (napr. Purim, Pascha, Nový rok, Slávnosť stánkov). V týchto dňoch nesmeli byť
17 Text prevzatý z: XXXXXX, F. (ed.): Sbírka zákonů a nařízení ve věcech náboženských a církevních v Republice Československé. Praha: Husova čs. evang. fakulta, 1929, s. 380-381.
18 Ust. § 38 Domácího řádu pro c. k. mužskou trestnici v Praze z 28. mája 1889.
19 XXXXXX, X.: Das österreichische Gefängniswesen. Mannheim: Hofbuchdruckerei Xxx Xxxx, 1906, s. 69-70.
donútení k práci, naopak, táto prekážka im nevznikala počas kresťanských sviatkov.20
Medzi jednotlivými trestnicami v Uhorsku prevládali značné materiálne rozdiely, no napriek veľmi nedostačujúcemu stavu týchto zariadení vo vše- obecnosti, duchovná služba patrila medzi jednu z najlepšie organizovaných činností. V Mukačevskej väznici bola vnútorná diferenciácia odsúdených realizovaná podľa ich náboženského presvedčenia.21 Podľa stavu z roku 1867 zamestnávali v Leopoldovskej pevnosti dvoch rímskokatolíckych kňa- zov, jedného gréckokatolíckeho (Xxxxxxx Xxxxxxxxx) a evanjelického du- chovného, vrátane rabína (Xxxxx Xxxxxx) a predčítavateľa židovských modli- tieb (Xxxxxxx Xxxxxxxxxx). Duchovné cvičenia sa konali trikrát týždenne v nemeckom, maďarskom a slovenskom jazyku. Tamojšia knižnica obsaho- vala viac, ako 60 kníh s náboženskou problematikou.22
Iné väznice však na tom boli omnoho horšie. Napríklad podľa toho isté- ho úradného hlásenia z roku 1867 síce mali v Ilavskej väznici rímski katolí- ci a grécki katolíci povolené konanie omší každú sobotu a nedeľu, ale evan- jelici iba 8-10 krát do roka, pravoslávni veriaci 5 krát ročne a židom prizná- vali možnosť náboženského stretnutia iba dvakrát do roka. Spomedzi 231 kusov tamojšej knižnice bolo až 155 modlitebných knižiek.23 Medzi jednu zo základných požiadaviek reformy väzenstva v druhej polovici 19. storočia patrila aj potreba trvalého zamestnávania duchovných všetkých väčších cir- kví (rímskokatolíckej, gréckokatolíckej a evanjelickej) v každom náprav- nom ústave. Vzhľadom na malý počet uväznených Židov sa za dostačujúcu pokladala externá dohoda o spolupráci s rabínom z blízkeho okolia.24
1.2. Prerušenie kontinuity vývoja duchovnej služby v období socializmu
Táto dlhodobá kontinuita poskytovania duchovnej služby vo väzniciach bola v našich podmienkach prerušená po prevrate v roku 1948. Zákon č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia slobody (ďalej len ZoVTOS 1965) neobsahoval žiadne ustanovenie o výkone duchovnej služby vo väzniciach. Z hľadiska pôsobenia "vonkajších" subjektov na odsúdených zákon predpo- kladal len v ust. § 48 ZoVTOS 1965 môžnosť zapojenia spoločenských or- ganizácií do procesu resocializácie v súlade s čl. 5 zákona č. 100/1960 Zb.
20 Ust. § 43 Domácího řádu pro c. k. mužskou trestnici v Praze z 28. mája 1889.
21 XXXXX, B.: Počiatky modernej uhorskej väzenskej správy. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej uni- verzity, 2011, s. 101.
22 KOL.: Hivatalos jelentés az országos fegyintézetekről az 1867-ik évben. Budán: X xxxxxx kir. Tudomány-egyetem nyomdájából, 1868, s. 91.
23 KOL.: xxxxxxx, x. 78.
24 XXXXX, B.: Počiatky modernej uhorskej väzenskej správy. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej uni- verzity, 2011, s. 149.
Ústava Československej socialistickej republiky,25 v čom ZoVTOS 1965 nadviazal26 na možnosť participácie spoločenských organizácií v trestnom konaní podľa § 3 a nasl. zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní súdnom
/trestný poriadok/ (ďalej len TP 1961) v rámci presadzovania „zvýšenej úlohy pracujúceho ľudu a spoločenských organizácií pri odstraňovaní nega- tívnych spoločenských javov“27. Takými organizáciami mohli byť spoločen- ské organizácie na pôvodnom pracovisku odsúdeného, resp. v mieste jeho trvalého bydliska, napr. organizačné jednotky jednotných roľníckych druž- stiev, výrobných družstiev, príp. Revolučného odborového hnutia, Česko- slovenského zväzu mládeže a pod. (adekvátne § 4 TP 196128), nie však cir- kvi. Podobný právny stav existoval aj v súvislosti s výkonom väzby. Keďže jej výkon bol upravený len podzákonným právnym predpisom – rozkazom Ministra spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky č. 32/1970, Po- riadok pre výkon väzby – vydaným na základe ustanovenia § 360 TP 1961, práva obvinených, vrátane celkového významu výkonu väzby, boli do znač- nej miery devalvované.
Až novela č. 179/1990 Zb., ktorou sa zmenil a doplnil XxXXXX 1965, umožnila vzhľadom na príklon k demokracii s imanentnou garanciou nábo- ženskej slobody,29 a teda zmenený spoločenský záujem30, aby sa cirkevné organizácie opäť zúčastňovali na náprave odsúdených, najmä udržiavaním osobného kontaktu ich poverených zástupcov s dotknutými osobami. Oso- bitne povolil konanie spoločných náboženských obradov pre odsúdených (§ 48) a medzi ich práva včlenil (vzhľadom na presadzovanie zásady obme-
25 Pozri k tomu komentár podľa: XXXXXXXXX, S. a kol.: Československá ústava. Komentář. Praha: Pa- norama, 1988, s. 69 a nasl.: "Společenské organizace mají významný vliv na formování socialistic- kých vztahů prostřednictvím dobrovolné a uvědomělé práce svých členů. Aktivním způsobem zasahu- jí do systému sociálního řízení s cílem pomáhat rozvoji socialistické společnosti, socialistické demo- kracie a socialistické osobnosti, bez používání státního donucení, na základě politicko-výchovných, organizátorských a přesvědčovacích metod práce."
26 Pozri k tomu dôvodovú správu k ZoVTOS 1965, dostupná na: xxxxx://xxx.xxxx.xx/xx/ Browser/Document?documentId=55756 [cit. 1. 11. 2018]
27 Z dôvodovej správy k TP 1961: "Nová úprava musí dávat podklad pro správné užití leninského prin- cipu, podle něhož v boji s kriminalitou je třeba spojovat prostředky státního donucení s prostředky přesvědčování a výchovy. Musí přihlížet k tomu, že k důraznějším opatřením, jež dává soudům do ru- kou trestní zákon, je už na nynějším stupni rozvoje naší společnosti saháno jen tam, kde výchovné pů- sobení společnosti nestačí." Dostupná na: xxxxx://xxx.xxxx.xx/xx/Xxxxxxx/Xxxxxxxx?xxxxxxxxXxx00000 [cit. 1. 11. 2018]
28 Bližšie k tomu: RŮŽEK, A.: § 3. In: RŮŽEK, A. a kol.: Trestný poriadok. Komentár. Bratislava: Ob- zor, 1977, s. 44 a nasl.
29 Sloboda vyznania je jedným zo základných prvkov demokratickej spoločnosti. Pozri napr. rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva Religionsgemeinschaft Zeugen Jehovas a iní proti Rakúsku, č. sťažnosti 40825/98 z 31. júla 2008, bod 60.
30 Z dôvodovej správy k zákonu č. 179/1990 Zb.: „Doterajšia úprava obsahovala úzky rámec pre pôso- benie iných organizácií (najmä cirkevných a záujmových združení) na náprave odsúdených. Je v spo- ločenskom záujme, aby sa v budúcnosti mohol podieľať na náprave odsúdených čo najširší okruh or- ganizácií a občianskych združení, čím by sa vytvárali už počas výkonu trestu predpoklady pre úspešnú realizáciu postpenitenciárnej fázy resocializácie odsúdených.“ Dostupná na: xxxxx://xxx.xxxx.xx/ dl/Browser/Document?documentId=61756 [cit. 1. 11. 2018]
dzenia len tých právo výkone trestu, ktorých výkon je v rozpore s účelom výkonu trestu)31 možnosť držby náboženskej a duchovnej literatúry (§ 13).32 Nastolený trend napokon potvrdila aj Vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 125/1994 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slo- body, kde v ust. § 17 priznal cirkevným organizáciám širokú možnosť účas- ti na zaobchádzaní s odsúdenými.33
Vo sfére výkonu väzby sa zmeny v humanizácii väzenstva primárne pre- javili vydaním rozkazu ministra spravodlivosti SR č. 51/1990, ktorým sa mení a dopĺňa rozkaz č. 32/1970. Významu práv obvinených a väzby per se bolo plnohodnotne učinené zadosť až prijatím zákona č. 156/1993 Z. z. o výkone väzby, ktorý ustanovil zabezpečenie práva na poskytovanie du- chovnej služby (§ 11), a to v súlade s účelom väzby,34 najmä s obmedze- niami pre obvinených v kolúznej väzbe. Podrobnosti obsahovala vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 114/1994 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu väzby. V ust. § 18 explicitne priznával obvinenému právo, aby ho mohol navštíviť zástupca štátom registrovanej cirkvi. Poverenie duchovné- ho na výkon tejto činnosti predpokladalo dohodu medzi riaditeľom konkrét- neho ústavu a predstaviteľom dotknutej registrovanej cirkvi alebo nábožen- skej spoločnosti. Tento predpis sa venoval aj výkonu spoločných nábožen- ských úkonov, spovedí atď.35
1.3 Filozofia a účel duchovnej služby vo väzniciach v súčasnosti
Duchovná služba vo výkone trestu odňatia slobody a výkone väzby sa tak uvedenými legislatívnymi zmenami opäť stáva oblasťou (popri proble- matike financovania cirkví štátom), kde sa hmatateľne konkretizuje vzťah cirkvi a štátu.36 Na rozdiel od iných záujmových združení občanov sa cirkvi a náboženské spoločnosti usilovali čo najskôr stať pevnou súčasťou novej
31 Tamtiež.
32 XXXXXXX, J. R.: Stát a církve v České republice. Kostelní vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2002, s. 139.
33 XXXXX, M.: Právne postavenie a činnosť cirkví v Slovenskej republike. In: Revue církevního práva, č. 3, roč. 2, 1996, s. 165.
34 Dôvodová správa k zákonu č. 156/1993 Z. z. Dostupná na: xxxxx://xxx.xxxx.xx/xx/ Browser/DsDocument?documentId=289297 [cit. 1. 11. 2018]
35 ČEPLÍKOVÁ, M.: K niektorým aspektom právnej úpravy vzťahov štátu a náboženských organizácií na našom území po roku 1989. In: Právny obzor: Teoretický časopis pre otázky štátu a práva, č. 2, roč. 82, 1999, s. 144-145.
36 Rassow upozorňuje, že duchovná služba vo väzenstve ako konkretizácia vzťahu štátu a cirkvi. Xxxxx XXXXXX, P.: Bibliographie Gefängnisseelsorge. Pfaffenweiler: Centaurus Vertragsgesellschaft m b. H., 1998, s. 11.
koncepcie väzenstva, ktorá bola založená na myšlienke humanizácie a reso- cializácie páchateľa.37
Postupne sa (opätovne) presadila myšlienka, že náboženstvo v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody nemá miesto len v rámci realizácie slobody myslenia, svedomia a náboženského presvedčenia konkrétneho odsúdeného ako indivídua, ale duchovná starostlivosť okrem starostlivosti spoločen- ských organizácií ako doposiaľ môže byť zároveň jedným z pomocných prvkov pri návrate páchateľa do spoločnosti38, teda pri jeho prevýchove, po- silňovaní motivácie zmieriť sa so sebou samým, zmieriť sa s inými ľuďmi, resp. zmieriť sa s bohom39, ďalej žiť život v súlade s právom, konať dobré skutky40 a pod. Činnosť duchovných vo väzenských zariadeniach je tak po- trebné vnímať v dvoch rovinách: jednak ide o realizáciu náboženskej slobo- dy obvinených a odsúdených, ktorá patrí medzi základné práva a slo- body41 a jednak ide o participáciu pri napĺňaní jedného z účelov trestu, a to resocializácie páchateľa, ako jedného z konzekvencionalistických účelov trestu (v súlade s § 34 ods. 1 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov).42 V kontexte kladenia dôrazu na resocializá- ciu páchateľa (dokonca na právo na resocializáciu) nadobúda aj duchovná starostlivosť charakter základného práva odsúdeného už len z tohto titulu.43
Cieľom duchovnej služby je rozvíjať spirituálnu dimenziu človeka, do rámca čoho nepatrí len viera v Boha podľa presne určenej náuky, ale rieše- nie otázok svedomia, viny, etiky, či zmyslu života, nad ktorými by sa drvivá
37 XXXXXXXXX, V. – XXXXX, P.: Dva pohledy na české vězeňství. In: Časopis pro právní vědu a praxi, č. 2, roč. 6, 1998, s. 261.
38 HRDINA, A. I.: Náboženská xxxxxxx v právu České republiky. Praha: Eurolex Bohemia, 2004, s. 186.
39 Pozri k týmto úlohám zakladajúcu charta organizácie International Commission of Catholic Prison Pastoral Care (ICCPPC) – Founding Charter of ICCPPC, dostupná na: xxxx://xxxxxx.xxx/xxxxxxxx- charter-iccppc/ [cit. 1. 11. 2018].
40 Paradoxne, zákonodarca k zákazu darcovstva orgánov, tkanív a buniek osôb vo výkone trestu odňatia slobody uviedol, že zabránenie konania dobra je súčasťou obmedzení spojených s výkonom trestu. Pozri k tomu dôvodovú správu k zákonu 576/2004 Z. z., dostupná na: xxxxx://xxx.xxxx.xx/ web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=1316 [cit. 1. 11. 2018]. Taký postoj je potrebné vzhľadom na účel trestu považovať za neudržateľný.
41 Pozri k tomu nižšie.
42 K problematike retributívnych a konzekvencionalistických účelov trestných sankcií pozri napr. XXXXXXXX, X., xxx XXXXXX, X., XXXXXXX, X. (eds.): Principled Sentencing: Readings on Theo- ry and Policy. Oxford: Hart Publishing, 2009, 404 s.
43 V nemeckej literatúre (napr. XXXXXXX, X.: Vollzugsziele und -Praxis in der BRD / DDR. In: Reader Gefängnisseelsorge, Heft 6, 1996, s. 21, dostupné na: xxxxx://xxx.xxxxxxxxxxxxxxxxxxx.xx/ fileadmin/mediapool/gemeinden/E_gefaengnisseelsorge/PDFs/Reader/RGS06_1996_01.pdf [cit. 1.
11. 2018]) sa právo na resocializáciu odvodzuje z rozsudku nemeckého Spolkového ústavného súdu (Bundesverfassungsgericht) vo veci Lebach (tzv. Lebach-Urteil), sp. zn. 1 BvR 536/72 z 5. júna 1973. Ústavný súd pomeriaval právo na šírenie informácií a právo na ochranu osobnosti. V prípade, že nejde o informovanie verejnosti o aktuálnom prípade, ale ide o staršiu vec, keď páchateľ bol už odsúdený, má prednosť právo na ochranu osobnosti, ak by informovaním bola ohrozená resocializácia odsúde- ného. Na základe týchto aspektov tak je možné odvodiť právo na resocializáciu.
väčšina odsúdených osôb zrejme mala vážne zamyslieť.44 Okrem toho, že veriacim väzňom môžu poskytnúť duchovnú útechu, na základe čoho sa ná- boženstvo môže stať stimulujúcim faktorom pre vedenie riadneho života odsúdeného, cirkvi sa zároveň usilujú vyvíjať humanitárnu a charitatívnu pomoc prepusteným osobám z výkonu trestu, v dôsledku čoho plnia veľmi významnú funkciu aj z hľadiska postpenitenciárnej starostlivosti. V súlade s úplným dodržiavaním princípu dobrovoľnosti a dôkladným rešpektom k ateistickému a agnostickému presvedčeniu nezúčastnených jednotlivcov, sa tento fenomén hodnotí vo vede trestného práva ako ďalší z prostriedkov sociologickej proveniencie, ktorý môže pozitívne vplývať na uľahčenie prá- ce s odsúdeným.45 Povedané terminológiou súčasnej právnej úpravy: „ide o jeden z veľmi dôležitých nástrojov zaobchádzania v rámci programu za- obchádzania s odsúdeným“.46
Takýto prístup sa však uznával v Západnej Európe už oveľa skôr47 a to dokonca aj v celkom exemplárnych prípadoch.48 Už Radbruch (a to ešte pred jeho príklonom k prirodzenému právu) zastával stanovisko, že prostre- die väznice dáva odsúdenému vhodný priestor na reflexiu doterajšieho živo- ta, pričom „pár dní duchovného rozjímania a modlitieb môže mať niekedy väčší efekt, než roky ďalšieho krutého zaobchádzania.“49 Neskôr od 60-tych rokov sa pastoračná činnosť prepája aj so psychologickým výskumom väz- ňov50, napr. vplyvom prác W. J. Bergera51, ktorý označuje u väzňov chýba- júci pocit viny, zvýšenú zraniteľnosť, nedostatočné sebapoznanie, nedosta-
44 XXXXXXXX, M.: Role sociálního pracovníka a duchovního ve věznici. In: Sociální práce, č. 2, roč. 12, 2012, s. 30. (zvláštne číslo s podnázvom „Sociální práce s pachateli trestných činů“).
45 XXXXX, X.: Penológia. Bratislava: Eurokódex, 2009, s. 90.
46 XXXXXXXX, M.: Zákon o výkone trestu odňatia slobody: Komentár. Bratislava: Xxxxxxx Kluwer, 2017, s. 261.
47 Dokonca to platí aj pre USA: „Ak sa má väzeň zmeniť na slušného občana, nestačí ho len podrobiť tvrdej disciplíne, no mal by sa zmeniť najmä duchovne. Moc náboženstva je živou silou v pretváraní charakteru, pričom ide o hodnotu, ktorá je vo väzeniach často podchytená. Niekedy však nemožno ur- čiť, či sa väzeň nepriklonil k náboženstvu len kvôli niektorým výhodám, napr. skoršiemu prepusteniu na slobodu.“ Pozri: XXXX, X. X.: Penology an Educational Problem Presidentˈs Address. In: Procee- dings of the 52. Annual Congress of the American Prison Association. New York: Central Office, 1922, s. 43.
48 XXXXXXX, J.: Činnost vězeňských kaplanů během Norimberského procesu. In: Revue církevního práva (Church Law Review), č. 4, roč. 24, 2018, s. 16 a nasl. V prípade Norimberského procesu boli väzenskí kapláni preukázateľne veľkým prínosom aj napriek tomu, že vo väznici pracovali tiež špecia- lizovaní psychológia, ktorí ich prácu nevedeli plnohodnotne nahradiť.
49 XXXXXXXX, X.: Die Psychologie der Gefangenschaft. In: Zeitschrift fűr die gesamte Strafrechtswis- senschaft, 32. Band. Berlin: X. Xxxxxxxxx Verllagsbuchhandlung, 1911, s. 345. Pozn. aut.: Inak ide o veľmi rázne zastávanie systému samoväzby a presadzovanie liečivých aspektov samoty.
50 Bližšie pozri: WEVER, D.: Ein großes Herz oder eine pastoralpsychologische Fortbildung? Zur Stan- dortbestimmung von Gefängnisseelsorge. In: Reader Gefängnisseelsorge, Heft 9/1999, s. 5-7, dostup- né na: xxxxx://xxx.xxxxxxxxxxxxxxxxxxx.xx/xxxxxxxxx/xxxxxxxxx/xxxxxxxxx/X_xxxxxxxxxxxxxxxxxxx/ Externer_Bereich/Publikationen/Reader_Gefaengnisseelsorge/RGS01_1999.pdf [cit. 1. 11. 2018].
51 XXXXXX, X., X.: Was kann die allgemeine Seelsorge von der Gefängnisseelsorge lernen? In: Wege zum Menschen, roč. 28, 1976, s. 236-240.
točnú perspektívu budúcnosti ako „duchovný nedostatok“, čo dopĺňa otáz- kou „čo chýba odsúdeným z hľadiska ich viery?“
1.4. Motívy cirkví a náboženských společnosti pri poskytovaní duchovnej službyvo väzení
Samotné cirkvi a náboženské spoločnosti pokladajú duchovnú službu vo väzniciach za jeden z významných aspektov svojej činnosti. Zvýšená potre- ba starostlivosti o zadržaných a odsúdených sa v prípade kresťanských de- nominácií opiera o slová z evanjelia podľa Xxxxxx: „Poďte požehnaní môj- ho Otca, zaujmite kráľovstvo… lebo bol som vo väzení a prišli ste ku mne.“52 Podobne sv. Xxxxx nabádal veriacich, aby „pamätali na väzňov, akoby boli spolu s nimi uväznení“.53
Rímskokatolícka cirkev pokladá pastoračnú starostlivosť o väzňov za jednu zo svojich hlavných úloh. Už Katechizmus Katolíckej cirkvi hlása, že medzi skutky telesného milosrdenstva patrí aj návšteva chorých a väzňov.54 Odkazujúc na slová sv. Xxxxxxx Katechizmus ďalej požaduje, aby ľudia, kto- rí majú dostatok sa podľa svojho rozhodnutia podelili s tými, čo žijú v núdzi (najmä siroty, vdovy, chorý, väzni a prisťahovalci).55 Na to nadviazal aj Xxxxxx o apoštoláte laikov (Apostolicam Actuositatem), podľa ktorého „kde niekto trpí vo vyhnanstve alebo vo väzení, tam má kresťanská láska hľadať veriacich a s obetavou starostlivosťou im prinášať útechu.“56 Uvedená po- žiadavka nachádza svoju reflexiu aj v ustanoveniach kán. 383 § 1 CIC 1983, ktorý diecéznemu biskupovi ukladá, aby svojho apoštolského ducha zameral aj na tých, ktorí vzhľadom na svoje životné podmienky nemôžu v dostatoč- nej miere požívať riadnu pastoračnú starostlivosť.57
Väzenská duchovná služba je v rámci teológie vnímaná ako výborný príklad tzv. kategoriálnej pastorácie, ktorá sa zameriava na špecifické sku- piny veriacich (chorých, väzňov, študentov, bezdomovcov, Rómov). S tým- to druhom pastorácie bol v minulosti spätý najmä Rád trinitárov, ktorý pô- vodne vznikol za účelom zhromažďovania prostriedkov určených na vykú- penie kresťanských väzňov z moslimského zajatia. Z jeho údov sa postupne
52 Mt 25, 36-43.
53 Hebr. 13, 3.
54 KKC 2447. Porovnaj: Katechismus Katolické církve. Praha: Zvon: České České katolické nakladatel- ství, 1995, s. 594.
55 KKC 1351. Porovnaj: tamtiež, s. 347 (Sv. Xxxxxx, Apologiae 1, 67, 6).
56 A.A.S. 58 (1966), s. 837-864. Vydal ho pápež Xxxxx VI. dňa 18. 11. 1965. Porovnaj slovenský pre- klad: Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Preložil X. Xxxxxx. Trnava: Spolok svätého Vojtecha, 1993, s. 158.
57 XXXX, X. – XXXXXXX, X. – XXXXX, X. (eds.): New Commentary on the Code of Canon Law. Commisioned by The Canon Law Society of America. New York: Paulist Press, 2002, s. 521.
vyvinulo niekoľko duchovných bratstiev, ktoré sa v rannom novoveku in- tenzívne zaoberali starostlivosťou o odsúdených.58
2. Organizačné predpoklady duchovnej starostlivosti o väzňov v Slovenskej republike
Uplatňovanie náboženskej slobody v ústavoch vychádza predovšetkým z garancií čl. 24 Ústavy SR,59 ďalej čl. 9 Xxxxxxxx, resp. čl. 10 Charty zá- kladných práv Európskej únie (ďalej len Charta).60 Predmetné právo počas zadržania, resp. výkonu trestu, nezaniká, hoci môže podliehať obmedze- niam, ktoré podliehajú 5-stupňovému testu konformity s čl. 9 ods. 2 Doho- voru.61 Na čl. 9 Dohovoru nadväzujú Európske väzenské pravidlá62, ktoré v bodoch 29.1 až 29.3 garantujú slobodu vyznania a právo byť bez vyzna- nia, obsahujú imperatív, takej organizácie väzenského režimu, ktorá umož- ňuje praktikovať vyznanie, zúčastňovať sa bohoslužieb a pod. Opodstatne- nie nasledujúcich inštitútov možno hľadať v úsilí o minimalizáciu možnej ujmy na uvedených garanciách.
Základné organizačné predpoklady pre výkon duchovnej služby po páde komunistického režimu položil zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších pred- pisov (ďalej len zákon o slobode náboženskej viery), ktorý plne realizuje garancie podľa čl. 9 Dohovoru.63 Zákon priznáva povereným duchovným osobám v § 9 ods. 1 právo vstupu na miesta, kde sa vykonáva väzba, trest od- ňatia slobody, vrátane ochranného liečenia a ochrannej výchovy, keďže z „nedeliteľnosti“ základných práv a slobôd vyplýva, že musia byť rešpekto- vané aj v špeciálnych štátnych zariadeniach.64 Na druhej strane podľa § 9 ods. 3 zákon umožňuje každej osobe v týchto zariadeniach, aby prijala poskytnutie
58 XXXXXX, X.: Im Xxxxxx vor und nach Christus. Leipzig: Akademische Verlagsbuchhandlung, 1895, s. 156-162.
59 XXXXX, M.: Niektoré aspekty právnej koncepcie o význame a mieste náboženstva v Slovenskej re- publike. In: Xxxxxxxx et perpetua voluntas: Pocta Petrovi Blahovi k 75. narodeninám. Trnava: Práv- nická fakulta TU, 2014, s. 456.
60 Pripomíname však, že garancie základných práv a slobôd podľa Xxxxxx sa však v súlade s čl. 51 ods. 1 Charty uplatňujú, len ak ide o realizáciu práva Európskej únie.
61 Pozri bližšie XXXXX, M.: Čl. 9. In: KMEC, J. – XXXXX, D. – XXXXXXXXXX, J. – XXXXX, M.:
Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha: X. X. Xxxx, 2012, s. 974 a nasl.
62 Odporúčanie Rec (2006)2 Výboru ministrov členským štátom Rady Európy o európskych väzenských pravidlách z 11. 1. 2006. KKC 1351. Porovnaj: tamtiež, s. 347 (Sv. Xxxxxx, Apologiae 1, 67, 6).
63 Pozri k tomu: Vládní návrh, kterým se předkládá k vyslovení souhlasu Federálnímu shromáždění Čes- ké a Slovenské Federativní Republiky Úmluva o ochraně lidských práv a základních svobod, přijatá v Římě dne 4. listopadu 1950, ve znění protokolů č. 3, 5, 8 a 9 a protokoly k Úmluvě č. 1, 2, 4, 6 a 7. Dostupné na: xxxxx://xxx.xxxx.xx/xx/Xxxxxxx/Xxxxxxxx?xxxxxxxxXxx00000 [cit. 1. 11. 2018].
64 Dôvodová správa k zákonu č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a nábo- ženských spoločností. Dostupná na: xxxxx://xxx.xxxx.xx/xx/Xxxxxxx/Xxxxxxxx?xxxxxxxxXxx00000 [cit. 1. 11. 2018].
duchovnej služby, a to spravidla duchovným podľa vlastnej voľby. Zákon ga- rantuje odsúdeným a zadržaným osobám právo na držbu duchovnej a nábo- ženskej literatúry,65 v čom nadviazal na novelizovaný § 13 ZoVTOS 1965. Pravidlá vstupu do objektov a podmienky výkonu náboženských obradov si majú cirkvi dohodnúť s týmito zariadeniami, ak taký postup nie je upravený všeobecne záväznými predpismi (§ 9 ods. 2). Na prahu tretieho tisícročia do- šlo k precizovaniu dotknutejúpravy, čím sa pre výkon duchovnej služby vo väzniciach vytvorilo stabilné organizačné zázemie. Na základe rozsiahleho kontraktačného systému je duchovná služba v ústavoch zabezpečená v Slo- venskej republike prostredníctvom duálneho modelu.
Katolíckej cirkvi prislúcha osobitné postavenie na základe konkordátu – Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou – uverej- nenej v Zbierke zákonov prostredníctvom oznámenia č. 326/2001 Z. z.66 V jej čl. 14 sa Katolíckej cirkvi priznáva právo vykonávať pastoračnú službu v ozbrojených silách a v ozbrojených zboroch, pričom určenie podrobností o jej výkone článok ponechal na osobitnú medzinárodnú zmluvu. Ako určitý lex specialis sa javí čl. 15 Základnej zmluvy, v rámci ktorého je explicitne zakot- vené právo cirkvi „vykonávať pastoračnú starostlivosť o veriacich v ústavoch na výkon väzby a v nápravnovýchovných ústavoch na výkon trestu odňatia slobody“. Pod „pastoračnou starostlivosťou“ je potrebné rozumieť posväco- vaciu a učiacu úlohu Katolíckej cirkvi (vykonávanie liturgických obradov, ostatných náboženských obradov a vyučovanie katolíckej náuky).67
Na základe ustanovení Základnej zmluvy bola v auguste 2002 podpísaná Zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o duchovnej službe katolíckym veriacim v ozbrojených silách a v ozbrojených zboroch (Ozná- menie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 648/2002 Z. z.). Na jej základe bolo Svätej stolici umožnené, aby na území SR zriadila pre katolíckych ve- riacich Ordinariát ozbrojených síl a ozbrojených zborov (ďalej len Ordina- riát) na úrovni diecézy so sídlom v Bratislave.
65 V náleze Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 819/2016 z 15. marca 2017 sa explicitne konštatuje, že od- súdení sú oprávnení vlastniť aj hmotné predmety reprezentujúce ich náboženstvo ako „modlitebné ko- berčeky, jarmulky, krížiky, ružence a pod.“ Predmetné rozhodnutie je zaujímavé i tým, že Ústavný súd odmietol poskytnúť pornografickým obrázkom ochranu podľa čl. 9 Dohovoru ako zosobneniu
„heterosexuálneho presvedčenia sťažovateľa“. K širšiemu kontextu tohto problému a staršiemu roz- hodnutiu Ústavného súdu v obdobnej veci pozri: XXXXX, A.: Niektoré aspekty práva na informácie vo výkone trestu odňatia slobody – právo na držbu pornografie? In: Dny práva 2016. Část XI: Ústavněp- rávní aspekty v trestním řízení. Brno: Masarykova univerzita, 2017, s. 29-31.
66 K Základným zásadám, ktorými sa spravujú moderné konkordáty pozri: XXXXX, D.: Konkordátní smlouvy Svatého stolce s postkomunistickými Zeměmi (1990-2008). Bratislava: Ústav pre vzťahy štá- tu a cirkví, 2010, s. 54-60.
67 XXXXXXXX, C. (ed.): Základná zmluva medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou s komentárom. Bratislava: Lúč, 2001, s. 110. Pozri aj: XXXXXX, P.: Úprava vzťahu štátu a katolíckej cirkvi v Slo- venskej republike a jej východiská. In: Justičná revue, č. 2, roč. 55, 2003, s. 163.
Z hľadiska vnútorného poriadku bola pre vznik a fungovanie Ordinariátu vzorom Apoštolská konštitúcia Spirituali militum curae, ktorá sa však pri- márne koncentruje na oblasť vojenskej duchovnej správy.68 K tomuto aktu sa napokon prihlásil aj čl. 1 Štatútu Ordinariátu, ktorý upravuje organizačné podrobnosti jeho pôsobenia na území Slovenskej republiky.69 Na jeho čele stojí Xxxxxxx s postavením biskupa,70 ktorý je zároveň členom Konferencie biskupov Slovenska v súlade so znením s Apoštolskej konštitúcie (čl. 3) a Zmluvy o duchovnej službe (čl. 2 ods. 1).
Z cirkevného hľadiska vzniká pri Ordinariáte kúria, zložená z generálne- ho vikára, biskupských vikárov, kancelára a ďalších pracovníkov Ordinariá- tu. Jeho činnosť zároveň koordinuje biskupská rada, kňazská (presbyterská) rada, pastoračná rada a ekonomická rada, ktorej predsedá Ordinár.71 Uvede- ná štruktúra je podmienená kánonickým právom kvôli ordinárovmu posta- veniu biskupa. V súlade s kán. 475 CIC 1983 musí byť v každej diecéze ob- ligatórne ustanovený generálny vikár a kancelár (kán. 482 CIC 1983). Podľa kán. 492 CIC 1983 sa rovnako obligatórne musí zriadiť Rada pre hospodár- ske záležitosti a kán. 495 CIC volá po povinnom ustanovení Kňazskej ra- dy.72 V súčasnosti ide z hľadiska vnútroštátneho práva o rozpočtovú organi- záciu s nadrezortnou pôsobnosťou, pričom ako jej zriaďovateľ figuruje Mi- nisterstvo obrany SR.73
Vymenovanie biskupských vikárov je síce fakultatívne (kán. 476 CIC 1983), no v tomto prípade účelné povahou ich služby.74 Ordinariát sa člení na tri vikariáty, ktoré sa osobitne zaoberajú službou: 75
1. v ozbrojených silách na pôde Generálneho štábu Ozbrojených síl SR,
2. v ÚVV a ÚVTOS, vrátane príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, pričom hierarchicky spadajú pod Generálne riaditeľstvo ZVJS;
68 A. A. S. 78 (1986), s. 481-486. Vydal ju pápež Xxx Xxxxx XX. dňa 21. apríla 1986. V súčasnosti funguje podľa jej vzoru vyše 33 Ordinariátov v rôznych krajinách sveta.
69 Pozri: xxxxx://xxx.xxx.xxx.xx/xxxxxx-xxxxxxxxxxx-xxxxxxxxxxx-xxx-x-xxxxxxxxxxx-xxxxxx-xx/
70 XXXXX, R.: Pozycja biskupów katolickich wedlug Kodeksu Prawa Kanonicznego z 1983 roku/ Pos- tavenie katolíckych biskupov na základe Kódexu kánonického práva z roku 1983. In: Wybrane zagad- nienia edukacji 21. wieku. Kielce: Stamp Partner, 2007, s. 39-59.
71 Pozri čl. 12-21 Štatútu Ordinariátu Ozbrojených síl a ozbrojených zborov.
72 Porovnaj: XXXXXXX, J. R. – XXXXX, Z.: Církevní právo. Praha: Leges, 2016, s. 156-159.
73 Pozri: Uznesenie vlády SR č. 1115/2003 z 26. novembra 2003 k návrhu opatrení na realizáciu Zmluvy medzi SR a Svätou stolicou o duchovnej službe v OS a OZ; Rozkaz Ministra obrany SR č. 28/2004 z 28. júla 2004 o opatreniach súvisiacich s spôsobením štátnej rozpočtovej organizácie (Vestník MO SR).
74 Aj Kódex kánonického práva predpokladá, že biskupskí vikári pôsobia buď vo vymedzenej časti die- cézy, alebo v istom druhu záležitostí, alebo sú vymenovaní pre určité skupiny ľudí, pričom disponujú takou istou mocou ako generálny vikár. Pozri: XXXX, X. – XXXXXXX, X. – XXXXX, X. (eds.): New Commentary on the Code of Canon Law. Commisioned by The Canon Law Society of America. New York: Paulist Press, 2002, s. 631.
75 XXXX, M.: Duchovná služba v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch Slovenskej republiky podľa konfesného práva. In: XXXXXXX, X. – XXXXXXXXXXX, M. (eds.): Xxxxxxxxx systém práva a ná- boženstva v medzikultúrnej perspektíve. Praha: Leges, 2013, s. 250.
3. tretí vikariát pôsobí v rámci ostatných ozbrojených zborov SR, vrátane colnej správy a horskej záchrannej služby, pod gesciou Ministerstva vnútra SR.76
Ústredie vikariátu na Generálnom riaditeľstve ZVJS tvoria: a) vikár,
b) zástupca vikára c) tajomník. Ostatní duchovní pôsobia v rámci jednotli- vých ústavov. Klerici v službách Ordinariátu majú niekoľko práv. Môže ísť
o kňazov aj diakonov. Priznáva sa im garancia slobodnej komunikácie so svojimi predstaviteľmi.77 K služobnej rovnošate môžu nosiť kňazskú košeľu s kolárikom a namiesto hodnostného označenia odznak v tvare kríža s me- dzikrúžkom.78 V jednotlivých zložkách ozbrojených síl a ozbrojených zbo- rov sú pre nich vyhradené systematizované miesta, pričom prislúcha im iba dôstojnícka hodnosť.
Z teoretického hľadiska je osobitnou jednotkou cirkevného spoločenstva, lebo jeho jurisdikcia nie je vymedzená teritoriálne, ale personálne. Vzťahuje sa iba na niektoré osoby, hoci jeho teritoriálne vymedzenie je prirodzene dané hranicami Slovenskej republiky.79 Pre určenie osobnej pôsobnosti je zvlášť významný čl. 3 tejto Zmluvy, ktorí určuje, že pod právomoc ordina- riátu spadajú aj osoby vo výkone väzby, vo výkone trestu odňatia slobody, vrátane zadržaných a zaistených osôb (písm. e)).80 V súlade s písm. a) sa vzťahuje zároveň na príslušníkov Zboru väzenskej a justičnej stráže, ich manželských partnerov a deti. Slovenská republika sa zaviazala finančne a materiálne podporovať Ordinariát a jeho klerikov pri plnení ich úloh v ozbrojených silách a zboroch.81 Každoročne dostáva finančné prostriedky výlučne zo štátneho rozpočtu, žiadne ďalšie príjmy ani vlastný majetok ne- má. Na plnenie jeho úloh spravuje majetok štátu.82 V súčasnosti ide o roz- počtovú organizáciu Ministerstva obrany SR. Na tomto základe sa vytvorila
76 Podľa Nariadenia Ministerstva vnútra SR z 30. marca 2015 o organizačnom poriadku Ministerstva vnútra SR č. 39/2015 Vestníka Ministerstva vnútra SR v znení neskorších predpisov predstavuje Vika- riát Ordinariátu ministerstva a Úrad ekumenickej pastoračnej služby ministerstva osobitný útvar Mi- nisterstva, pričom ich hlavnou úlohou je „zabezpečovať uskutočňovanie duchovného poslania pre po- licajtov, príslušníkov, štátnych zamestnancov, zamestnancov ministerstva, výsluhových dôchodcov a ich rodinných príslušníkov“.
77 Ust. čl. 7 ods. 2 Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o duchovnej službe v OS a OZ.
78 Ust. čl. 3 Dohody o implementácii Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou Stolicou o du- chovnej službe v Ozbrojených silách a v ozbrojených zboroch medzi Ministerstvom spravodlivosti SR a Ordinariátom ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR z 28. 02. 2017.
79 XXXXX, M.: Základy kánonického práva. Druhé vydanie. Bratislava: Iura edition, 2006, s. 103.
80 Predlohou tohto ustanovenia je očividne Apoštolská konštitúcia Spirituali militum curae, ktorá v čl. 10 obsahuje obdobné určenie osobnej pôsobnosti, ibaže vzhľadom na jej zameranie vôbec nepočíta s osobami v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody.
81 UJACKÝ, T.: Finančné zabezpečenie duchovnej služby Ordinariátu OS a OZ SR. In: XXXXXXXXXXX, X. – XXXXXX, X. (eds.): Financovanie cirkví a náboženských spoločností v 21. storočí. Bratislava: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, 2010, s. 52.
82 Podľa zverejnených výročných správ Ordinariátu možno ustáliť, že jeho rozpočet sa priemerne pohy- buje približne vo výške 300 tisíc eur ročne. Porovnaj: xxxxx://xxx.xxxxxxxxxx.xx/00000/xxxxxxx- spravy/.
organizačná a personálna základňa pre poskytovanie duchovnej starostlivos- ti (nielen) pre zadržaných a odsúdených katolíkov latinského a byzantského obradu.
Uzavretie Konkordátu s Katolíckou cirkvou však malo v podmienkach súčasnej doby veľmi priaznivý vplyv na rozvoj náboženskej slobody ďal- ších konfesií. Demokratický a právny štát totiž musí poskytnúť možnosť všetkým cirkvám a náboženským spoločnostiam, aby získali rovnako vý- hodné postavenie, ako nadobudla Katolícka cirkev.83 Skutočnosť, že nekato- lícke náboženské spoločnosti nedisponujú medzinárodnoprávnou subjektivi- tou Svätej stolice, v tomto prípade nehrá žiadnu úlohu.84 Štát je povinný pri- stupovať rovnocenne, paritne a nediskriminačne aj k menším náboženským spoločnostiam.85
Na základe vzájomnej ochoty dotknutých subjektov došlo v slovenských reáliách k optimálnemu riešeniu tejto problematiky, ktoré rozhodne nie je ojedinelé (podobný model funguje aj v SRN, v Rakúsku, Poľsku, či Maďar- sku).86 Dňa 11. apríla 2002 prezident podpísal Zmluvu medzi Slovenskou republikou a jedenástimi registrovanými cirkvami a náboženskými spoloč- nosťami (č. 250/2002 Z. z.), ktorá v čl. 15 priznávala týmto subjektom
„právo vykonávať pastoračnú starostlivosť v ústavoch na výkon väzby a v nápravnovýchovných ústavoch“. Na tomto základe bola v apríli 2005 uzavretá Dohoda o výkone pastoračnej služby veriacim v ozbrojených si- xxxx a v ozbrojených zboroch medzi Slovenskou republikou a registrova- nými cirkvami a náboženskými spoločnosťami, ktorá bola publikovaná v Zbierke zákonov pod č. 270/2005. Vo svojej podstate ide o zrkadlovú úpravu celej problematiky, vrátane garancie finančného zabezpečenia Ús- tredia štátom.
V dôsledku týchto dohôd došlo k zriadeniu Ústredia ekumenickej pasto- račnej služby (ďalej len Ústredie), ktoré v štruktúrach ozbrojených síl a ozbrojených zborov nadobudlo rovnaké postavenie ako Ordinariát. Na je- ho čele stojí generálny duchovný, ktorého do funkcie vymenúva Xxxxxxxx-
83 K tomu pozri hodnotenie Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Savez Crkava „Riječ života“ a ostatní proti Chorvátsku, sťažnosť č. 7798/08 z 9. 12. 2010, bod 85: „Vo všeobecnosti uzavretie do- hody medzi štátom a konkrétnou náboženskou skupinou, ktorá zakladá osobitný režim v jej prospech, môže byť v súlade s čl. 9 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ak jej exis- tenciu predpokladá objektívne a rozumné zdôvodnenie pre odlišné zaobchádzanie a podobné dohody môžu uzavrieť aj ďalšie náboženské komunity, ak si to želajú (pozri aj starší rozsudok Alujer Fernán- dez x Xxxxxxxxx Xxxxxx proti Španielsku, sťažnosť č. 53072/99 z 14. júna 2001)“ – preklad autorov.
84 XXXXX, R.: Charakteristika Apoštolskej stolice, Vatikánskeho štátu a Katolíckej cirkvi z pohľadu medzinárodného práva. In: Wybrane zagadnienia edukacji 21. wieku. Kielce: Stamp Partner, 2007, s. 85-95.
85 XXXXXX, A.: Zmluvy uzatvárané medzi náboženskými spoločenstvami a Českou republikou. In: XXXXX, X. (ed.): Církev a stát 2016. Brno: Masarykova univerzita, 2016, s. 27-28. Podobne: XXXXXXX, J. R. – XXXXX, Z.: Konfesní právo. Praha: Leges, 2015, s. 105-106.
86 XXXXXXX, J. R.: K problematice mezinárodních smluv mezi státy a Apoštolským stolcem. In: Revue církevního práva, č. 2, roč. 9, 2003, s. 72.
ká rada cirkví na základe dohody zúčastnených registrovaných cirkví a ná- boženských spoločností.87 Podľa čl. 3 písm. d) sa táto dohoda vzťahuje na rovnaký okruh osôb, ako ho vymedzoval čl. 3 písm. e) Zmluvy so Svätou stolicou. Je potrebné dodať, že uvedené definovanie osobnej pôsobnosti Ús- tredia reflektujú aj predpisy samotnej Evanjelickej cirkvi a. v. Cirkevné na- riadenie č. 2/1997 o služobných povinnostiach kňazov a diakonov v § 47a ods. 3 odníma z pôsobnosti zborového farára veriacich podliehajúcich Ús- trediu ekumenickej pastoračnej služby, mimo iných aj osoby, ktoré sú vo výkone väzby a vo výkone trestu odňatia slobody. Ďalej v § 47a ods. 4 for- muje osobitnú kategóriu „pastoračných duchovných“ určených na výkon pastoračnej služby v OS a OZ SR.
Základnou zásadou tohto subjektu je široká ekumenicita, pričom du- chovní Ústredia nesmú odmietnuť poskytnúť pomoc nikomu, kto o ňu po- žiada.88 Jediným obmedzujúcim kritériom by mohol byť polyteizmus dotk- nutej osoby.89 Pri obsadzovaní jednotlivých miest duchovných má prednost- né postavenie Evanjelická cirkev a. v. na Slovensku (49%), Reformovaná kresťanská cirkev na Slovensku (20%) a Pravoslávna cirkev na Slovensku (15%). Pre tieto tri cirkvi je zároveň garantované zastúpenie v samotnom Ústredí ekumenickej pastoračnej služby.90 V štruktúre tohto orgánu spravuje väzenskú agendu Referát ekumenickej pastoračnej služby pri Generálnom riaditeľstve (ďalej len GR ZVJS) ZVJS. Organizačné podrobnosti Ústredia upravuje Štatút.91
3. Právna úprava náboženskej slobody v ústavoch
3.1. Subjekty poskytujúce duchovnú službu
Jednotlivé aspekty výkonu náboženskej slobody v ÚVTOS sú zakotvené difúznou formou vo viacerých zákonných a podzákonných predpisoch. Prí- stup k duchovnému vo výkone trestu bližšie upravuje § 68 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o doplnení ďalších zá- konov v zmysle neskorších predpisov (ďalej len ZoVTOS 2005), pričom
87 Čl. 7 Štatútu Ústredia ekumenickej pastoračnej služby v OS a OZ SR zakotvuje model, že generálny duchovný je menovaný alebo odvolávaný Ekumenickou radou cirkví, no do funkcie ho „ustanovuje“ Minister obrany SR.
88 Čl. 23 ods. 3 Štatútu Ústredia.
89 Čl. 4 Štatútu uvádza: „Veriaci, ktorí užívajú službu Ústredia, sa v ekumenickom spoločenstve dávajú viesť Božím Duchom, ktorý ich vzdeláva a vedie ku viere v jediného Boha.“ Požiadavka monoteizmu jednoznačne vyplýva aj zo zloženia zúčastnených cirkví, ktoré v drvivej väčšine predstavujú rôzne kresťanské denominácie.
90 Pozri čl. 28 Štatútu Ústredia.
91 Dostupné na: xxxx://xxx.xxxxxxx.xx/xxxxxx-xxxxxxxx-xxx-x-xx-xx-x-xx-xx/ [cit. 1. 11. 2018].
v ods. 1 každému odsúdenému garantuje právo na poskytovanie duchovnej a pastoračnej služby, pričom cirkvi a náboženské spoločnosti (tak ako zá- ujmové združenia, mimovládne organizácie a ďalšie subjekty) sa podieľa- jú na resocializácii odsúdeného (dve roviny činnosti duchovných v ústa- voch).92 Kontakt s duchovným registrovanej cirkvi sa nepovažuje za náv- števu blízkych osôb, teda nepodlieha limitácii, určenej pre tento druh návštev.93
Podobne tak § 44 zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení ne- skorších predpisov (ďalej len ZoVV) upravuje prístup k duchovnému vo výkone väzby a rovnako obvinení majú právo na poskytovanie duchovnej a pastoračnej služby (ods. 1). Limitácii podlieha len poskytovanie duchov- nej a pastoračnej služby obvineným v kolúznej väzbe (§ 71 ods. 1 písm. b), resp. ods. 2 písm. b) zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení ne- skorších predpisov, ďalej len TP 2005)94, a to pod podmienkou predchádza- júceho súhlasu orgánu činného v trestnom konaní alebo súdu. Súhlas sa ne- vyžaduje, ak duchovnú a pastoračnú službu poskytuje tzv. väzenský du- chovný, ktorý je však o uskutočnených úkonoch povinný viesť podrobnú evidenciu (ods. 5). Toto obmedzenie je v súlade s celou sériou obmedzení, ktorým obvinený v kolúznej väzbe podlieha (napr. súhlas orgánu na styk obvineného s právnym zástupcom okrem advokáta podľa § 18 ods. 2, resp. na prijatie návštevy podľa § 19 ods. 2, zákaz výkonu väzby v zmiernenom režime podľa § 37 ods. 3 ZoVV a pod.).
V § 68 ods. 2 ZoVTOS 2005, resp. § 44 ods. 4 ZoVV bližšie uvádzajú, ktoré osoby sú oprávnené realizovať duchovnú starostlivosť v ústavoch. Predmetné ustanovenie operuje s dvoma druhmi duchovných:
1. „Duchovnú a pastoračnú službu poskytuje osoba poverená duchovnou a pastoračnou službou podľa osobitných predpisov…“, teda ide o duchovných, ktorí sú zaradení v štruktúre ZVJS ako príslušníci na základe Zmlúv so Svätou stolicou a Zmlúv s registrovanými cirkvami (väzenských duchovných).
2. „…iné osoby môžu poskytovať duchovnú a pastoračnú službu len na základe poverenia štátom uznanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti“, rozumej externých duchovných, ktorí pôsobia mimo štruktúr ZVJS.
92 Dôvodová správa k ZoVTOS 2005, dostupná na: xxxxx://xxx.xxxx.xx/xxx/Xxxxxxx.xxxx?xxxxxxxxxx/ zakon&MasterID=1693 [cit. 1. 11. 2018].
93 Ust. § 36 ods. 4 Vyhlášky č. 368/2008, ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody v súvislosti s § 24 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody.
94 K problematike kolúznej väzby pozri bližšie publikáciu XXXXXX, J. a kol.: Trestný poriadok. Veľký komentár. Bratislava: Eurokódex 2014, s. 216 a nasl.
V súlade s internými predpismi sa prvý typ nazýva pravidelnou katolíc- kou duchovnou (resp. ekumenickou pastoračnou) službou.95 Druhú mož- nosť, t. j. nepravidelnú duchovnú službu možno uplatniť najmä v prípadoch, ak systematizovaní duchovní v rámci konkrétneho ÚVTOS nevyhovujú ná- boženskému presvedčeniu odsúdeného. Menej častým, no vzhľadom k xxxx- katúre ESĽP dovoleným,96 prípadom je, ak väzeň požaduje externého du- chovného takej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, ktorá je v ústave inšti- tucionálne zastúpená, napr. z dôvodu, že má k určitému kňazovi dôverný vzťah (napr. „môj spovedník“). Predmetné ustanovenie predpokladá mož- nosť individuálneho dochádzania duchovného za odsúdeným. Je prirodzené, že títo duchovní v porovnaní so systematizovanými duchovnými požívajú vyššiu dôveru zo strany niektorých obvinených a odsúdených vzhľadom na to, že nie sú súčasťou štruktúr väzenského systému, ktorému a priori nedô- verujú.97
Absolútnou nevyhnutnosťou pôsobenia externých duchovných v ústa- voch však je, že budú dôsledne rešpektovať právne predpisy, interné normy a pokyny príslušníkov ZVJS. Možno to charakterizovať ako povinnosť loja- lity, ktorá sa v prípade interných duchovných predpokladá. ZoVTOS 2005, resp. ZoVV navyše ukladajú dvojaké obmedzenie prístupu externých du- chovného do ústavov:
1. službu poskytuje duchovný, ktorý je organizovaný v rámci cirkvi alebo náboženskej spoločnosti, ktorá je štátom uznaná;
2. tento duchovný disponuje poverením na výkon duchovnej služby od cirkvi alebo náboženskej spoločnosti.
Cieľ tohto ustanovenia je zrejmý: aprobácia od štátom uznanej cirkvi vo svojej podstate slúži ako určitá forma garancie odbornej úrovne, vrátane ob- čianskej a morálnej bezúhonnosti takto splnomocnenej osoby.98 Predmetné poverenie od štátom uznanej cirkvi sa javí ako condicio sine qua non aj v súlade so skôr uvedeným § 9 ods. 1 zákona o slobode náboženskej viery,99 a to v spojení s definíciou cirkvi podľa § 4 ods. 1 tohto zákona,100 ktorá cir-
95 Pozri ust. § 2 ods. 2 Rozkazu generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže č. 3/2009 o po- skytovaní duchovnej služby obvineným a odsúdeným v znení neskorších rozkazov (ďalej len „RGR o poskytovaní duchovnej služby“)
96 Xxxxx proti Rusku, sťažnosť č. 42259/07 z 20. februára 2018, body 14-15; 48-49.
97 Byť mimo štruktúry znamená slobodu v medziľudských kontaktoch. Pozri k tomu: XXXXXXXXX, T.: Entwurf einer Seelsorgekonzeption. In: Reader Gefängnisseelsorge, Heft 9/1999, s. 16, dostupné na: xxxxx://xxx.xxxxxxxxxxxxxxxxxxx.xx/xxxxxxxxx/xxxxxxxxx/xxxxxxxxx/X_xxxxxxxxxxxxxxxxxxx/ Externer_Bereich/Publikationen/Reader_Gefaengnisseelsorge/RGS01_1999.pdf [cit. 1. 11. 2018]. Tú- to nemeckú teoretickú skúsenosť napokon potvrdil aj náš praktický výskum na Slovensku.
98 Pozri ust. § 2 ods. 3 RGR o poskytovaní duchovnej služby obvineným a odsúdeným.
99 XXXXXXXX, M.: Zákon o výkone trestu odňatia slobody: Komentár. Bratislava: Xxxxxxx Kluwer, 2017, s. 262.
100 Ust. § 4 ods. 1 zákona o slobode náboženskej viery: „Cirkvou alebo náboženskou spoločnosťou sa podľa tohto zákona rozumie dobrovoľné združenie osôb rovnakej náboženskej viery v organizácii utvorenej podľa príslušnosti k náboženskej viere na základe vnútorných predpisov príslušnej cirkvi
kev charakterizuje na základe všeobecných znakov bez viazania na aprobá- ciu zo strany štátu, avšak s dovetkom (ods. 1), že štát uznáva len registrova- né cirkvi a náboženské spoločnosti.
Z okruhu realizácie náboženskej slobody vo väzniciach sú teda v podsta- te vylúčené náboženské spoločnosti a sekty, ktoré nemajú status štátom uznanej cirkvi, alebo náboženskej spoločnosti (islam – ani žiadna jeho vetva101 – Armáda spásy a ázijské náboženstvá, ako rôzne formy budhizmu, hnutie Hare Krišna a ďalšie hinduistické spoločenstvá). Tento striktný prí- stup odrážajú aj podzákonné normy, ktoré poskytovanie (čo len) nepravi- delnej duchovnej služby viažu iba na cirkvi a náboženské spoločnosti v prí- slušnom zozname registrovaných cirkví a náboženských spoločností, ktorý vedie Ministerstvo kultúry SR (§ 2 ods. 3 RGR č. 3/2009 v znení neskorších rozkazov) 102
Pertraktovaná druhá možnosť z § 68 ods. 2 zákona sa teda vzťahuje naj- mä na registrované cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré nemajú v danom ÚVTOS dostatočné zastúpenie buď preto, že Ekumenická rada cirkví nedo- káže uspokojiť kladené požiadavky v dôsledku nepočetnosti ich veriacich, alebo daná registrovaná cirkev vôbec nepristúpila k Dohodám medzi Slo- venskou republikou a registrovanými cirkvami (ide napríklad o Náboženskú spoločnosť Jehovových svedkov, mormónov – Cirkev Ježiša Xxxxxx Svätých neskorších dní, Kresťanské zbory v SR, Novoapoštolskú cirkev v SR a Ba- hájske spoločenstvo v SR).103 Uvedené spoločnosti však môžu poskytovať duchovnú útechu odsúdeným individuálne a podľa dohody s vedením Ústa-
alebo náboženskej spoločnosti.“ Porovnaj k tomu adekvátnu Hobzovu definíciu cirkvi: „Církev ve smyslu právním znamená zevně a jednotně organisovanou náboženskou společnost bez ohledu na přesvědčení členů. Ve smyslu náboženském znamená církev společnost stejně věřících. V tomto smyslu nemá církev v právu žádného významu, neboť právo zásadně vnitřního přesvědčení jednotlivcova ne- přezkoumává. Právo upravuje jenom zevní vztahy jednotlivců i jich jednot (svazů).“ XXXXX, X. Po- měr mezi státem a církví. Čtvrté doplněné vydání. Praha: Typus Praha-Smíchov, 1931, s. 14.
101 Paradoxne, v Západnej Európe a v USA je islam jedným z najčastejšie sa vyskytujúcich náboženstiev medzi odsúdenými vo väzenských zariadeniach. Mnohí z väzňov konvertujú na islam počas svojho pobytu vo väzení. Pozri: HAMM, M.: Prison Islam in the Age of Sacred Terror. In: The British Jour- nal of Criminology, č. 5, roč. 49, 2009, s. 669.
102 V súčasnosti registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami v SR sú (18): Apoštolská cir- kev na Slovensku, Bahájske spoločenstvo v Slovenskej republike, Bratská jednota baptistov v Sloven- skej republike, Cirkev adventistov siedmeho dňa, Slovenské združenie; Cirkev bratská v Slovenskej republike; Cirkev československá husitská na Slovensku, Cirkev Ježiša Xxxxxx Svätých neskorších dní v Slovenskej republike, Evanjelická cirkev augsburského vyznania na Slovensku, Evanjelická cirkev metodistická, Slovenská oblasť; Gréckokatolícka cirkev na Slovensku, Kresťanské zbory na Sloven- sku, Náboženská spoločnosť Jehovovi svedkovia v Slovenskej republike, Novoapoštolská cirkev v Slovenskej republike, Pravoslávna cirkev na Slovensku, Reformovaná kresťanská cirkev na Sloven- sku, Rímskokatolícka cirkev v Slovenskej republike, Starokatolícka cirkev na Slovensku, Ústredný zväz židovských náboženských obcí v Slovenskej republike. Zoznam registrovaných cirkví a nábo- ženských spoločností, Ministerstvo kultúry SR, dostupné na: xxxx://xxx.xxxx.xx/xxxxxxxxx- ministerstva/cirkvi-a-nabozenske-spolocnosti-/registrovane-cirkvi-a-nabozenske-spolocnosti-f9.html [cit. 1. 11. 2018].
103 Pozri tiež: ČEPLÍKOVÁ, M.: Konfesné právo v Slovenskej republike: Vybrané kapitoly z histórie a súčasnosť. Bratislava: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, 2011, s. 205-206.
vu aj kolektívne: v mnohých ÚVTOS sa na týždennej báze konajú stretnutia Svedkov Jehovových, pričom v ústavnej knižnici sa venujú štúdiu biblie.104
Nemožno opomenúť skutočnosť, že účasť v zozname registrovaných cir- kví a náboženských spoločností je základným predpokladom nielen pre prí- stup odsúdeného k duchovnému, ale aj pre možnosť ďalšej spolupráce ná- boženskej spoločnosti so ZVJS za účelom plnenia úloh spojených s progra- mom zaobchádzania s odsúdeným.105 Naznačuje to § 66 ods. 1 zákona
o výkone trestu odňatia slobody, ktorý ďalej odkazuje na zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery. Podobne sa aj na účely Trestného poriad- ku pokladajú za záujmové združenie občanov (okrem ďalších subjektov) vý- lučne len také cirkvi a náboženské spoločnosti, ktoré sú registrované v prí- slušnom zozname vedenom Ministerstvom kultúry SR (§ 4 ods. 2 TP 2005).106
Preto dospievame k záveru, že z praktického hľadiska by bola odsúdená osoba s náboženským presvedčením, ktoré nekonvenuje žiadnej registrova- nej cirkvi a náboženskej spoločnosti, veľmi ľahko ukrátená na svojom prá- ve, garantovanom čl. 24 Ústavy SR a čl. 9 Dohovoru. Je možné očakávať pro futuro rast rizika porušenia čl. 9 Dohovoru nezabezpečením návšte- vy v ústave napr. islamského duchovného, hoci aj nejde o osobu organi- zovanú v registrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti v podmienkach SR, čo však neplatí v celoeurópskych podmienkach.107 Moslimovi alebo prí- slušníkovi inej neregistrovanej cirkvi alebo náboženskej spoločnosti však
104 Napr. Ročenka Zboru väzenskej a justičnej stráže za rok 2013. Bratislava: ZVJS, 2014, s. 47.
105 XXXXX, X.: Penológia. Bratislava: Eurokódex, 2009, s. 232.
106 XXXXXXXXXX, L.: Základné zásady trestného konania: účel a základná limitácia. Šamorín: Xxxxx- ka, 2013, s. 84-85.
107 Napr. štatistické údaje rakúskeho väzenstva vykazovali v roku 2016 nárast počtu odsúdených so štátnym občianstvom Maroka (217), Afganistanu (324), Kosova (97), resp. Sýrie (84), čiže z hľadi- ska prevládajúceho náboženstva moslimských krajín, čo môže potenciálne predstavovať nárast dopytu po moslimských duchovných. Pozri k tomu údaje zo správy Sicherheitsbericht 2016. Bericht über die Tätigkeit der Strafjustiz. Dostupné na: xxxxx://xxx.xxx.xx.xx/000/xxxxx/XXX_0000/00_XXX0000-XXX- Teil_web.pdf [cit. 1. 11. 2018]. K dátumu 1. október 2018 sa v systéme rakúskeho väzenstva nachá- dzalo 9099 obvinených a odsúdených, z toho tvorili rakúski občania len 44,9 %, občania z krajín EÚ boli zastúpení 17,9 %-ným podielom a cudzinci z tretích krajín až 36,1 %-ným podielom. Pozri k tomu Durchschnittlicher Insassenstand nach Staatsbürgerschaft, dostupné na: xxxxx://xxx.xxxxxx.xx.xx/ web2013/home/strafvollzug/statistik/durchschnittlicher-insassenstand-nach- staatsbuergerschaft~2c94848542ec498101444595343b3e06.de.html [cit. 1. 11. 2018]. V porovnaní s tým sú v podmienkach SR počty obvinených a odsúdených cudzincov v ústavoch vzhľadom na cel- kovú klientelu v ústavoch zanedbateľné. K 31. 12. 2017 sa v ústavoch nachádzalo 219 cudzincov, čo predstavuje len 2,14 %-ný podiel z celkovej klientely. Najpočetnejšou skupinou cudzincov sú obča- nia Českej republiky (51), nasledujú občania Poľska (20) a Maďarska (18). Obvinení a odsúdení z tra- dične moslimských krajín (napr. Saudská Arábia, Pakistan, Sýria) sú zastúpení, ale v minimálnych počtoch. Avšak medzi rokmi 2014 a 2017 je možné zaznamenať kontinuálny nárast počtu cudzincov medzi obvinenými a odsúdenými z úrovne 177 na 219. Vzhľadom na tento trend a údaje z rakúskeho väzenstva nie je možné vylúčiť pro futuro rast zastúpenia klientely príslušnej k iným cirkvám a náboženskýcm spoločnostiam než k tým registrovaným. K uvádzaným štatistikám pozri: Ročenka Zboru väzenskej a justičnej stráže za rok 2017. Dostupné na: xxxx://xxx.xxxx.xx/xxxxxxxxx/ xxxxx- ky/Ro%C4%8Denka%202017.pdf [cit. 1. 11. 2018].
de lege lata nemožno odoprieť vyznávať svoju vieru v súkromí, resp. preja- vovať svoju vieru, ak to nie je v rozpore s bezpečnosťou výkonu väzby ale- bo výkonu trestu – môže napr. požiadať o vydanie stravy bez bravčového mäsa108, resp. o dostupnosť náboženskej literatúry,109 napr. koránu, avšak nemôže neuposlúchnuť príkaz ženy – príslušníčky ZVJS.110
Nespochybňujeme však argument nutnosti aprobácie konkrétnej nábo- ženskej spoločnosti, ktorá môže byť potenciálne nebezpečná.111 Za úvahu by však stálo uplatnenie proporcionálnejšieho prístupu, napr. zníženie počtu členov cirkvi, ktorá má byť registrovaná podľa § 11 zákona o slobode náboženskej viery, na počet 20 000 členov (občanov SR s trvalým pobytom na území SR), čo by znamenalo návrat do právneho stavu účinného do 28. februára 2017, ideálne však na ešte nižší počet.112 Zákonodarca pri novele, konkrétne pri zvýšení kvóra až na 50 000 členov argumentoval potrebou po- tláčania špekulatívnych registrácií malých cirkví na účel získania prostried- kov zo štátneho rozpočtu,113 hoci v legislatívnom procese bolo upozornené aj na možné porušenie čl. 9 Dohovoru.
Európsky súd pre ľudské práva (ďalej len ESĽP) sa problematiky xxxxx- vovania cenzu na počet osôb, ktoré sa k cirkvi hlásia alebo ktoré sú členmi cirkvi, dotkol opakovane. V rozhodnutí Xxxxx x iní proti Českej republike k tejto problematike obiter dictum vyjadril názor, že stanovenie hranice najmenej 10 000 osôb, ktoré sa k cirkvi hlásia, je neprimerané, keďže v krajine ako je Česká republika tento počet predstavuje až približne jedno promile z celkového počtu obyvateľstva.114 Následne bol prijatý zákon č. 3/2002 Sb. o svobodě náboženského vyznání a postavení církví a nábo- ženských společností a o změně některých zákonů (zákon o církvích a ná-
108 Ust. § 19 ZoVTOS 2005, resp. § 13 ZoVV.
109 Ust. § 35 ZoVTOS 2005, resp. § 26 ZoVV.
110 Ust. § 39 písm. b) ZoVTOS 2005, resp. § 30 ods. 1 písm. b) ZoVV.
111 Reštriktívny prístup voči tzv. psychosektám schválil aj Európsky súd pre ľudské práva v kauze Leela Förderkreis E.V. a ostatní proti Nemecku, sťažnosť č. 58911/00 z 6. 11. 2008, pozri body 97 a nasl.
112 Novelou zákona č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery zákonom č. 37/2017 Z. z. bolo kvórum zvýšené z 20 000 členov na 50 000 členov cirkvi pred registráciou, a to osôb, ktoré majú trvalý pobyt na území SR a sú občanmi SR. Podľa právneho stavu účinného do 30. apríla 2007 bolo podľa zákona č. 192/1992 Zb. o registrácii cirkví a náboženských spoločností (zrušené novelou č. 201/2007 Z. z.) potrebné pred registráciu dosiahnuť kvórum 20 000 osôb, ktoré však obligatórne nemuseli byť členmi cirkvi, ale postačovalo, ak sa k cirkvi hlásili, resp. nemuseli byť občanmi SR, ale postačoval ich trvalý pobyt na území SR.
113 Uvedený argument uvádza dôvodová správa bez bližšieho rozboru, resp. vyjadrenie k obmedzeniu slobody náboženského vyznania týmto návrhom je zmätočné. Z dôvodovej správy k zákonu č. 37/2017 Z. z.: „Ako však už bolo uvedené registračné podmienky neznamenajú obmedzenie nábožen- skej slobody, pretože základné ľudské práva majú v súlade s Ústavou SR a medzinárodnými záväzka- mi SR zaručené všetkým bez rozdielu. Cieľom predloženého návrhu zákona je eliminovať špekulatívne registrácie údajných cirkví a náboženských spoločností s hlavným cieľom registrácie – získania fi- nančných príspevkov od štátu.“ Dostupná na: xxxxx://xxx.xxxx.xx/xxx/Xxxxxxx.xxxx?xxxxxxxxxx/ cpt&ZakZborID=13&CisObdobia=7&ID=273 [cit. 1. 11. 2018].
114 Xxxxx x iní proti Českej republike, č. sťažnosti 20984/05 z 3. marca 2009.
boženských společnostech), ktorý v ust. § 10 ods. 2 písm. c) určil, že na re- gistráciu je potrebné, aby sa k cirkvi hlásilo aspoň 300 plnoletých osôb, kto- ré sú občanmi Českej republiky alebo majú aspoň trvalý pobyt v Českej re- publike.
V rozhodnutí Religionsgemeinschaft Zeugen Jehovas a iní proti Rakúsku sa priamo nevyjadril, či podmienka uznania cirkvi v podobe požiadavky, aby sa k cirkvi pri sčítaní obyvateľstva hlásili aspoň dve promile obyvateľ- stva (v rakúskych podmienkach v tom čase cca. 16 000 osôb) je v súlade so zákazom diskriminácie podľa čl. 14 Dohovoru v spojení s čl. 9 Dohovoru, keďže rozpor s týmito garanciami spôsobovalo uplatňovanie podmienky už desaťročnej existencie cirkvi s právnou subjektivitou.115 A tak aj novela dotknutého ustanovenia,116 ktorá reagovala na rozsudok ESĽP sa otázky minimálneho počtu osôb hlásiacich sa k cirkvi nedotkla.117
Wieshaider upozorňuje, posudzujúc právny stav v podmienkach SR ešte pred novelou 37/2017 Z. z. (požiadavka na registráciu 20 000 členov cir- kvi), že rozhodnutie ESĽP vo veci Xxxxx a a iní proti Českej republike je na slovenský právny stav priamo aplikovateľné, a teda zákonodarca je povinný znížiť cenzus členov cirkvi pod jedno promile obyvateľstva, teda pod hrani- cu 5000 osôb, inak je odsúdenie SR pred ESĽP možné považovať za neod- vratné.118 A to ešte bokom zostalo možné diskriminačné pôsobenie požia- davky, že musí ísť o osoby, ktoré sú občanmi SR. Požiadavka, aby s týmto názorom sa aj v kontexte výkonu náboženskej slobody obvinených a odsú- dených stotožňujeme a dodávame, že tento apel na slovenského zákono- darcu platí a fortiori po nedostatočne odôvodnenom zvýšení cenzu na 50 000 osôb (občanov SR), a to najmä v komparácii s českým právnym stavom vyžadujúcim 300 osôb (aspoň s trvalým pobytom v krajine).
3.2. Náplň duchovnej služby
Po analýze subjektov, ktoré sú oprávnené poskytovať duchovnú starost- livosť v ústavoch sa bližšie zameriame na jej obsah. Demonštratívnu cha- rakteristiku duchovnej a pastoračnej služby podáva podzákonný predpis –
§ 68 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 368/2008 Z. z., ktorou sa
115 Religionsgemeinschaft Zeugen Jehovas a iní proti Rakúsku, č. sťažnosti 40825/98 z 31. júla 2008, bod 60.
116 Ust. § 11 spolkového zákona o právnej subjektivite náboženských spoločností – Bundesgesetz über die Rechtspersönlichkeit von religiösen Bekenntnisgemeinschaften.
117 Pozri dôvodovú správu k novele uvedeného zákona č. BGBl. I Nr. 78/2011. Dôvodová správa na zá- klade rozsiahlych výpočtov týkajúcich sa vyučovania náboženstva na školách prichádza k záveru, že požiadavka najmenej dvoch promile je odôvodnená. Dostupné na: xxxxx://xxx.xxxxxxxxx.xx.xx/ PAKT/VHG/XXIV/I/I_01256/fname_222957.pdf [cit. 1. 11. 2018].
118 WIESHAIDER, W.: ESĽP a početný cenzus pre registráciu náboženksých spoločností. In: XXXXXXXXXXX, X. – XXXXXX, X. (eds.): Ročenka Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví 2010. Brati- slava: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví 2011, s. 188-197.
vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody (ďalej len Poriadok výko- nu trestu). Pod jej výkonom rozumie:
a) vykonávanie bohoslužieb;
b) rozhovory, pastoračné návštevy, vysluhovanie sviatostí a svätenín;
c) vedenie študijných skupín;
d) zabezpečovanie náboženskej literatúry;
e) podieľanie sa na resocializácii odsúdeného a riešení jeho sociálnych problémov po prepustení z výkonu trestu.
Okrem týchto činností sú cirkvi a náboženské spoločnosti oprávnené pô- sobiť pri prechode odsúdeného na slobodu, a to už pri jeho premiestnení do výstupného oddielu podľa § 85 ZoVTOS119 ako aj po prepustení, čím sa po- dieľajú na postpenitenciárnej starostlivosti.
Adekvátne tomu je ustanovený obsah duchovnej a pastoračnej služby vo výkone väzby podľa § 44 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 437/2006 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu väzby (ďalej len Po- riadok výkonu väzby).
Rozkaz generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže č. 3/2009 o poskytovaní duchovnej služby obvineným a odsúdeným (ďalej len RGR o poskytovaní duchovnej služby) tento výpočet dopĺňa v § 1 ods. 3 o príhovory cez ústavný rozhlas,120 pastoračné návštevy, realizáciu biblic- kých krúžkov, konanie besied (najmä s etickou tematikou) a koncertov ná- boženských hudobných skupín. Krúžky a besedy s náboženskou tematikou sú v porovnaní so psychologickým odborným pôsobením (napr. sociálno- psychologické výcviky, krízová intervencia, intervencia, psychoterapia, psychologické poradenstvo)121 civilnejšou formou pôsobenia na resocializá- ciu väzenskej klientely, v odbornej literatúre expresívne nazývanou aj "pro- fesionálny diletantizmus" bez prísnej fixácie na rozličné koncepty a teórie, avšak s pozítivnym efektom na vzájomnú blízkosť duchovného a odsúdené- ho, resp. obvineného.122 Duchovní by mali mať spoločne so sociálnymi pra- covníkmi na zreteli najmä resocializáciu odsúdeného, hoci každý z nich ju dosahuje iným spôsobom. Kým sociálny pracovník sa venuje najmä mate- riálnemu zabezpečeniu života odsúdeného a pomáha mu pri riešení sociál- nych, finančných, pracovných, rodinných a právnych otázok (resp. tréningu
119 Pozri tiež Dôvodovú správu k ZoVTOS 2005, dostupná na: xxxxx://xxx.xxxx.xx/xxx
/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=1693 [cit. 1. 11. 2018].
120 Podľa § 7ods. 1 písm. c/ RGR o poskytovaní duchovnej služby riaditeľ ústavu môže obvineným umožniť rozhlasový prenos bohoslužieb a v prípade odsúdených dokonca aj televízny prenos počas cirkevných sviatkov.
121 Ročenka Zboru väzenskej a justičnej stráže za rok 2017. Dostupné na: xxxx://xxx.xxxx.xx/xxxxxxxxx/ rocenky/Ro%C4%8Denka%202017.pdf [cit. 1. 11. 2018].
122 Napr. XXXXXXXXX, X.: Entwurf einer Seelsorgekonzeption. In: Reader Gefängnisseelsorge, Heft 9/1999, s. 16, dostupné na: xxxxx://xxx.xxxxxxxxxxxxxxxxxxx.xx/xxxxxxxxx/xxxxxxxxx/xxxxxxxxx/ E_gefaengnisseelsorge/Externer_Bereich/Publikationen/Reader_Gefaengnisseelsorge/RGS01_1999.p df [cit. 1. 11. 2018].
týchto udalostí v priebehu trestu), duchovný sa zameriava na vnútornú stránku odsúdeného – na posilnenie jeho morálnej integrity, vyrovnanie sa so svojou vinou, prijatie seba samého, čo ho má motivovať k zmene jeho doterajšieho života.123
Ústav je povinný informovať odsúdených o možnostiach poskytnutia du- chovnej služby formou ponukových listov alebo prostredníctvom ústavného poriadku. Odsúdený realizuje výber cirkvi ústne alebo písomne formou žia- dosti na predpísanom tlačive. V dôsledku zvýšenej ochrany osobných údajov sa dotknutá žiadosť neeviduje v registratúrnom denníku a nevyhotovuje sa pre ňu osobitný spisový obal. Odkladá ju príslušný duchovný ordinariátu alebo väzenský pastor, pričom po uplynutí času uloženia ich zničí skartovaním.124
Poriadok výkonu trestu ukladá ústavu povinnosť zabezpečiť vhodné priestory pre výkon duchovnej služby. Za týmto účelom by mal riaditeľ ús- tavu dbať nielen o vybavenie pridelených miestností vhodným zariadením, ale aj o uskladnenie omšového vína.125 Duchovný ordinariátu a väzenský pastor majú právo vstupovať do ubytovacích priestorov pre odsúdených z ti- tulu ich pravidelnej duchovnej služby a paralelného členstva v štruktúre ZVJS. Iný zástupca cirkvi smie vstúpiť len do vyhradených priestorov ústa- vu a spravidla v sprievode príslušníka ZVJS.126 V prípade realizácie skupi- novej formy pastoračnej činnosti spolupracujú duchovní s ďalšími prísluš- níkmi zboru. Hromadné náboženské aktivity (najmä bohoslužby) sa zapisu- jú do mesačného výkazu, kým z ďalších náboženských aktivít (napr. štúdium biblie) sa vyhotovuje záznam s menným zoznamom zúčastne- ných.127
Praktikovanie náboženstva sa však neobmedzuje len na účasť na nábo- ženských obradoch, ale spravidla sa spája aj s ďalšími aspektmi života od- súdeného veriaceho. Medzi takéto fenomény patrí aj stravovanie odsúdené- ho podľa náboženských noriem. Ust. § 19 ZoVTOS 2005 umožňuje pri po- dávaní stravy prihliadnuť aj na náboženské a kultúrne tradície odsúdených. V praxi ide najmä o rešpektovanie pôstov, presadzovanie vegetariánstva, či odmietanie konzumácie mäsa určitého druhu, vrátane spôsobu prípravy a servírovania jedla (napr. u ortodoxných židov).128 Zloženie a nutričnú hodnotu jedla pri neštandardných požiadavkách na poskytnutie stravy podľa
123 XXXXXXXX, M.: Role sociálního pracovníka a duchovního ve věznici. In: Sociální práce, č. 2, roč. 12, 2012, s. 30. (zvláštne číslo s podnázvom „Sociální práce s pachateli trestných činů“).
124 Pozri § 68 ods. 2 Poriadku výkonu trestu a § 5 ods. 5-6 RGR o poskytovaní duchovnej služby v znení novelizačného RGR 11/2017.
125 Ust. § 68 ods. 3 Poriadku výkonu trestu v súlade s § 7 ods. 1 písm. a/ a g/ RGR o poskytovaní du- chovnej služby.
126 Ust. § 4 ods. 2-3 RGR o poskytovaní duchovnej služby.
127 Ust. § 68 ods. 5 Poriadku výkonu trestu a § 8 ods. 1-2 RGR o poskytovaní duchovnej služby.
128 TITTLOVÁ, M.: Zákon o výkone trestu odňatia slobody: Komentár. Bratislava: Xxxxxxx Kluwer, 2017, s. 91.
náboženských obyčajov určuje asistent výživy s prihliadnutím na peňažné limity ústavnej kuchyne.129 Podobné ustanovenie je výsledkom zohľadnenia bodu 22.2 Európskych väzenských pravidiel, ktorý požaduje, aby boli do národnej legislatívy zahrnuté požiadavky výživnej stravy aj v prípade rôz- nych výživových potrieb jednotlivých väzňov.130 Ide o prevenciu proti prí- padnému ukráteniu odsúdeného o prijatie primeraných nutričných hodnôt v dôsledku žiadosti o osobitný spôsob stravovania. Na základe väčšiny vnú- torných poriadkov jednotlivých ústavov môže odsúdený požiadať o osobit- ný spôsob stravovania na predpísanom tlačive riaditeľa ústavu. Pripúšťa sa žiadosť o bezmäsitú stravu alebo bezbravčový pokrm, pričom sa hodnota stravnej dávky nemení.131 RGR 3/2009 o poskytovaní duchovnej služby ex- plicitne priznáva v ust. § 7 ods. 2 právo na zabezpečenie bezmäsitej stravy veriacim katolíkom každý piatok, osobitne na Veľký piatok a popolcovú stredu.
Podľa Ročeniek ZVJS v jednotlivých ústavoch pravidelne pôsobí popri ďalších záujmových krúžkoch aj biblický krúžok, niekde sa schádza aj oso- bitný „liturgicko-kreatívny“ spolok (zrejme sa zaoberá výzdobou liturgic- kých priestorov), vrátane existencie hudobného krúžku, ktorý dopĺňa litur- gické slávenia spevom a hudbou. Odsúdení môžu študovať náboženskú vý- chovu. Nemožno však opomenúť, že pod dohľadom väzenského kaplána sa prakticky realizujú všetky ostatné krúžky v ústavoch (výtvarný, žurnalistic- ký, výtvarný, šachový, dramatický a ďalšie).132 V ústavoch pôsobia aj rôzne rómske kresťanské komunity, napr. Boží dom, alebo evanjelizačné združe- nie žien Aglow SR pod patronátom Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku.
4. Aplikačná prax duchovnej služby
v ústavoch a jejkomparácia s medzinárodnými štandardmi
„Šedivá je teória, zelený je strom života“.133 Potreba konfrontovať načrt- nutý normatívny stav s praxou v slovenských ÚVV a ÚVTOS pohla autorov štúdie k realizácii aplikovaného výskumu. Ako najvhodnejší prostriedok pre
129 Ust. § 30 ods. 3 Poriadku výkonu trestu.
130 Odporúčanie Rec (2006)2 Výboru ministrov členským štátom Rady Európy o európskych väzenských pravidlách z 11. 1. 2006.
131 Ust. § 10 Ústavného poriadku pre odsúdených v ÚVV a ÚVTOS v Bratislave; § 10 Ústavného po- riadku pre odsúdených v ÚVV a ÚVTOS v Banskej Bystrici; § 10 Ústavného poriadku pre odsúde- ných v ÚVV a ÚVTOS v Leopoldove; § 10 Ústavného poriadku pre odsúdených v ÚVV a ÚVTOS v Ilave a mnohé ďalšie.
132 Ročenka Zboru väzenskej a justičnej stráže za rok 2016. Bratislava: ZVJS, 2017, s. 39. Podobne: Ro- čenka Zboru väzenskej a justičnej stráže za rok 2015. Bratislava: ZVJS, 2016, s. 40.
133 Grau, teurer Xxxxxx, ist alle Theorie, und xxxx des Lebens xxxxxxx Xxxx (Xxxxxx Xxxxxxxx xxx Xxxxxx, Xxxxx, 1. časť).. Pozri: XXXX, X. (ed.): Xxxxxxx Werke. Vierter Band. Leipzig: Verlag des Bibliographischen Instituts, 1864, s. 64.
nadobudnutie konkrétnych poznatkov zvolili interview. Hoci sú si vedomí toho, že rozhovorom nemožno zistiť objektívne aspekty sociálnych javov, ale len ich odraz v ľudskom vedomí, túto prekážku prekonali výberom res- pondentov podľa takého kľúču, aby boli dopytované subjekty natoľko zorientované v nastolenej problematike, že aj ich subjektívne postrehy môžu byť prínosné.134 Za týmto účelom oslovili všetkých duchovných pôsobiacich na pôde Vikariátu ZVJS, vrátane všetkých pastorov Ústredia ekumenickej a pastoračnej služby. Plnohodnotné interview bolo zrealizované na vzorke štyroch väzenských kaplánov, ktorí vykonajú službu duchovných v jednot- livých ÚVV a ÚVTOS alebo ÚVTOS, vrátane jedného pastora Ústredia ekumenickej a pastoračnej služby pochádzajúceho tiež z praxe. Pri realizácii jednotlivých rozhovorov boli dodržané právne predpisy a interné xxxxx XXXX. Výsledky rozhovorov boli zovšeobecnené a anonymizované.
Hneď na úvod možno konštatovať, že sa v priebehu výskumu potvrdila naša výskumná hypotéza z predchádzajúcej časti, podľa ktorej je nábožen- ská sloboda odsúdených a zadržaných osôb dostatočne inštitucionálne za- bezpečená v prípade ich príslušnosti k registrovaným cirkvám a nábožen- ským spoločnostiam. Aj Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Iorgoiu proti Rumunsku konštatoval, že „porušenie náboženskej slobody v ústavoch na výkon trestu odňatia slobody je málo pravdepodobné, ak určitej cirkvi prináleží v príslušnom ústave stabilné inštitucionálne zázemie a výkon pas- toračnej služby je koordinovaný uspokojivo“.135 Prirodzene zraniteľnejšie sú však osoby, ktoré k týmto cirkvám a náboženským spoločnostiam nepatria.
Počas jedného rozhovoru rezonoval najmä prípad moslima, ktorý sa z náboženských dôvodov nechcel holiť. Podľa pravidiel svojej viery pokla- dal za nutné, aby mu narástla brada, čo podľa vyjadrenia duchovného bolo v rozpore s internými predpismi Ústavu o vzhľade a hygiene odsúdených. Dozorcovia Ústavu ho však dokázali presvedčiť v priateľskom rozhovore, aby dobrovoľne súhlasil s vykonaním hygienického úkonu a svojej xxxxx sa vzdal. Tento skutkový stav možno analyzovať v súvislosti so sťažnosťami Xxxxxxxxx Xxxxxxx v. Trinidad and Tobago136 a Boodoo v. Trinidad and Tobago137, ktoré posudzoval Výbor pre ľudské práva OSN kvôli údajnému porušeniu čl. 18 Medzinárodného paktu o občianskych a politických prá- vach (ďalej „MPOPP“), garantujúcom slobodu myslenia, svedomia a nábo- ženstva. Výbor posudzoval oprávnenosť násilného odstránenia brady mos-
134 Tento výskum bol realizovaný podľa štandardných vedeckých pravidiel pre zvolenú metódu. K tomu pozri: XXXXX, J.: Metodológia vedeckého výskumu. Bratislava: Iris, 2001, s. 70-73; podobne XXXXXX, Z. a KOL.: Pokročilé metody vědecké práce. Praha: Profess Consulting, 2012, s. 40-44.
135 Iorgoiu proti Rumunsku, sťažnosť č. 1831/02 z 17. júla 2012, bod 100.
136 Xxxxxxxxx Xxxxxxx v. Trinidad and Tobago, správa č. 569/1993 z 31. marca 1998 (CCPR/C/62/D/569/1993).
137 Xxxxxxx Xxxxxx v. Trinidad and Tobago, správa č. 721/1996 z 2. augusta 2002 (CCPR/C/74/D/721/1996).
limského väzňa dozorcami. Prvá sťažnosť bola zamietnutá z procesných dôvodov, v druhom prípade sa síce preukázalo porušenie čl. 18 MPOPP, no sporné konanie vnútroštátnych orgánov zasahovalo aj do ďalších oprávnení odsúdeného, napr. právo účasti na bohoslužbe a právo na držbu náboženskej literatúry.
Teoretici zdôrazňujú, že praktizovanie náboženstva zahŕňa širokú škálu konaní, vrátane zachovávania obradov, pričom násilné oholenie tváre odsú- deného napriek námietkam, že je to v rozpore s pravidlami jeho viery, roz- hodne možno kvalifikovať ako zásah do náboženskej slobody.138 Ak sa za- meriame výlučne na odstránenie brady vo väzení, podobné obmedzenie by mohlo byť najmä v štrasburskej judikatúre legitimizované zachovaním po- riadku a disciplíny v ústavoch. V minulosti Európska komisia pre ľudské práva zamietla sťažnosť budhistu, ktorému nebolo vo väzení umožnené, aby mu narástla brada z dôvodu, že by to sťažilo identifikáciu jeho osoby dozor- com.139 Vzhľadom na súčasné smerovanie judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva síce možno predpokladať proporcionálnejší prístup k nutnosti tohto obmedzenia,140 no legitímny cieľ zachovania verejného poriadku a bezpečnosti je stále natoľko silným faktorom, že by ku konštatovaniu po- rušeniu čl. 9 Dohovoru vôbec nemuselo dôjsť.141 Tieto úvahy sú o to ab- straktnejšie, že v načrtnutom slovenskom prípade nešlo o násilné oholenie tváre odsúdeného, ale o jeho dobrovoľné rozhodnutie na základe argumen- tov dozorcov, čo však na druhej strane možno chápať aj ako určitý indikátor potenciálnych otázok v budúcnosti.
Jeden z duchovných sa stretol aj s prípadom židovského odsúdeného, ktorý sa domáhal poskytovania košér stravy v ústave. Vzhľadom na zloži- tosť prípravy takéhoto pokrmu mu bolo splnenie tejto požiadavky odopreté, no v súlade s predpismi sa mohol uspokojiť s bezbravčovou stravou. Na
138 XXXXXX, X. X.: Freedom of Religion: UN and European Human Rights Law and Practise. New York: Cambridge University Press, 2005, s. 135.
139 X. proti Rakúsku, sťažnosť č. 1753/63 z 15. februára 1965. Pozri tiež: XXXXX, M. D.: Religious li- berty and international law in Europe. Cambridge: Cambridge University Press, 1997, s. 308.
140 Mnohí právni vedci pokladajú novšie rozhodnutie Najvyššieho súdu USA vo veci Holt v. Xxxxx [574
U. S. (2015) z 20. januára 2015] za výzvu na zmenu načrtnutého európskeho prístupu. Tento rozsudok priznal väzňom možnosť ponechať si udržiavanú bradu, ak sa tak rozhodli z náboženských dôvodov. Americkí sudcovia síce schválili realizáciu osobitných obmedzení vo väzenskom režime, ale zároveň uviedli, že odstránenie malej a pestovanej briadky moslimského chovanca nemôže byť pokladané za ohrozenie verejného poriadku. K tomuto rozhodnutiu a ďalšiemu vývoju v USA pozri: XXXXXX, A.: Knight x. Xxxxxxxx, Marginal Risk and the Uncertainty of RLUIPA in the Eleventh Circuit. In: Oxford Journal of Law and Religion, č. 3, roč. 5, 2016, s. 605.
141 Precedensom je najmä prípad Sikha, ktorý odmietol z náboženských dôvodov nosiť väzenskú unifor- mu, pretože išlo o stigmu, ktorá ho oberala o jeho náboženskú príslušnosť a tak radšej sedel v cele na- hý (X. proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 8231/78 z 6. marca 1982) alebo prípad „politického väzňa“, ktorý z čl. 9 Dohovoru vyvodzoval právo nebyť stotožňovaní s bežnými väzňami rovnakou uniformou (Mc Xxxxxx x ostatní proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 8317/78 z 15. mája 1980). V oboch prípadoch Európska komisia pre ľudské práva jasne preukázala dôležitosť poriadku a discip- líny vo väzenských zariadeniach.
margo tejto žiadosti duchovný podotkol, že jeho nároky sú zjavne šikanóz- ne, lebo inak neprejavuje známky života podľa židovskej ortodoxie. V štrasburskej judikatúre ide o jednu z klasických výhrad žalovaných štá- tov, podľa ktorej odsúdené osoby schválne vznášajú osobitné stravovacie nároky podmienené náboženstvom, napríklad z toho dôvodu, aby dostali kvalitnejšiu stravu,142 čím nechceme naznačiť, že to tak v praxi nemusí byť. Na druhej strane sa ESĽP usiloval v posledných rozhodnutiach nájsť prime- ranú rovnováhu medzi finančnými nákladmi ústavnej kuchyne a individuál- nymi požiadavkami odsúdených. Napríklad sa vyslovil, že poskytovanie ve- getariánskeho jedla nemôže kuchyňu neprimerane zaťažiť.143 Príprava košér pokrmov je však podstatne zložitejšia a dá sa predpokladať, že by tejto sťažnosti ESĽP s vysokou pravdepodobnosťou nevyhovel.144
S ďalšími zásadnejšími otázkami ľudskoprávneho charakteru sme sa ne- stretli. Prístup k duchovnému majú odsúdený zabezpečený uspokojivo. Ok- rem väčšinových cirkví, ktoré majú v ústavoch inštitucionálne zastúpenie, tam prichádzajú na žiadosť odsúdených aj externí duchovní. Odsúdenému, ktorý žiadal stretnutie výlučne s pravoslávnym duchovným, bolo vyhovené a pravidelne za ním dochádza kvalifikovaný kňaz z najbližšieho okolia. Vo viacerých ústavoch sa s týždennou pravidelnosťou konajú v učebni stretnu- tia Xxxxxxx Jehovových, v rámci ktorých vykladajú biblické texty a vedú náboženskú diskusiu. Mnohí duchovní naznačili, že práve Xxxxxxxxx Jeho- vovi sa spomedzi menších náboženských spoločností najaktívnejšie zapájajú do väzenskej pastorácie. Väzenské knižnice konkrétnych ústavov poskytujú relatívne veľké množstvo titulov z oblasti náboženskej literatúry a väzenský kaplán má právo vypožičiavať knihy odsúdeným aj zo svojej osobnej kniž- nice. V niektorých ústavoch býva praktický problém so zabezpečením vhodného priestoru na bohoslužbu. Keďže projekty väčšiny ústavov pochá- dzajú z čias socializmu, s modlitebňami sa pri ich stavbe nepočítalo. Preto sa na podobné účely používajú najmä viacúčelové miestnosti.
Predmetom diskurzu boli aj organizačné otázky. Interný duchovný je do špeciálnej pastorácie vyslaný svojou cirkvou a biskupom. Stáva sa súčasťou Ordinariátu alebo Ekumenickej pastoračnej rady, pričom v jednotlivých vä-
142 Vartic proti Rumunsku (č. 2), sťažnosť č. 14150/08 z 17. 12. 2013, bod 43.
143 Jakóbski proti Poľsku, sťažnosť č. 18429/06 z 7. 12. 2010, body 48-55. K tomu pozri: SCHABAS, W.: The European Convention on Human Rights: A Commentary. New York: Oxford University Pre- ss, 2015, s. 435.
144 Podávania košér jedál vo väzniciach sa explicitne týkal starší judikát X. proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 5947/72 z 5. marca 1976, kde však Komisia pre ľudské práva osobitne ocenila snahu vä- zenských orgánov o riešenie situácie, napr. zabezpečenie konzultácie s rabínom, ako by požiadavkám takéhoto väzňa mohla vyhovovať vegetariánska strava. Zákaz dovozu košér jedál do väzníc explicitne schválila Komisia v prípade D. a E. S. proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 13669/88 z 7. marca 1990. Pozri: XXXXXXXXX, X.: Freedom of Religion or Belief in Prison: A Critical Analysis of the European Court of Human Rightsˈ Jurisprudence. In: Oxford Journal of Law and Religion, č. 1, roč. 6, 2017, s. 63-65.
zenských zariadeniach nadobúda osobitné postavenie v rámci ZVJS. V tejto triede nie je vnímaný výlučne ako duchovný, ale pôsobí na pozícii, ktorá sa funkčne a pracovne približuje úlohe pedagóga. Z toho vyplýva, že duchov- ný vykonáva aj činnosť, ktorá nepatrí do okruhu jeho bežnej pôsobnosti a pritom podlieha riaditeľovi konkrétneho ústavu. Preto voči odsúdeným vystupuje v dvojakej úlohe: raz vykonáva duchovnú službu, inokedy má na starosti zabezpečenie bežného režimu ústavu (napr. predvádza ho na vy- chádzku), čo oslabuje pozíciu duchovného v očiach odsúdených.
Značný problém vzniká aj v súvislosti s ochranou osobných údajov dotknutých osôb. Každé duchovné stretnutie je zaregistrované v žiadosti, ktorú musel odsúdený vyplniť. Tento dokument v praxi kontrasignuje peda- góg a riaditeľ ústavu ho môže kedykoľvek skontrolovať. Predovšetkým RGR 11/2017, ktorý novelizoval platný RGR o poskytovaní duchovnej služby obvineným a odsúdeným sa usiloval zaviesť určité pravidlá ochrany osobných údajov. Z mesačného výkazu náboženských aktivít, do ktorého sa zaznamenávajú akékoľvek hromadné náboženské aktivity, odstránil najmä údaj o príslušnosti ku konkrétnej cirkvi a náboženskej spoločnosti (vrátane sprievodných identifikačných znakov, napr. mena a pozície duchovného). Evidovanie a kontrola žiadostí o poskytnutie duchovnej služby je však v ús- tavoch stálou nevyhnutnosťou.
Z hľadiska sociologických účinkov duchovnej služby medzi odsúdenými možno zovšeobecniť, že najmä v ústavoch pre mužov je vyžiadanie si roz- hovoru s duchovným, či akýkoľvek iný náboženský úkon, vnímaný kolektí- vom ako prejav slabosti a dôvod zosmiešňovania jednotlivca inými xxxxxx- cami. Hoci rozhovory s duchovným sú relatívne obľúbené a konanie väčších náboženských akcií je vítaným odbúraním rutinného spôsobu života, na- priek tomu pôsobí v ústavoch aj veľká skupina odsúdených, ktorá odmieta poskytovanie duchovných služieb, k čomu, samozrejme, nie sú nútení k ná- boženskej aktivite a činnosť väzenských kaplánov sa poskytuje výlučne na dobrovoľnej báze. Niekedy však požiadajú o duchovné poradenstvo aj ateisti.
Na záver možno dodať, že autori konfrontovali v diskusii iba interných väzenských duchovných, ktorý sú zároveň členmi ZVJS. Uvedomujú si nie- len prednosti tohto výskumu, ale aj jeho jednostrannosť. Podľa výskumu z britského prostredia pri realizovaní podobných projektov sú vo vnímaní jednotlivých kategórií duchovných značné rozdiely. Napríklad na otázku, či je v ústavoch zabezpečený dostatočný prístup k náboženským pomôckam iných vierovyznaní (posvätné knihy, modlitebné ružence, koberček atď.) odpovedalo až 89 % anglikánskych kaplánov kladne, zatiaľ čo k ich názoru sa priklonilo len 25% externe dochádzajúcich duchovných. Na otázku, či sa v ústavoch stretávajú aj s organizáciou hromadných náboženských úkonov
iných vierovyznaní odpovedalo 33% anglikánskych kaplánov áno, kým ich stanovisko zdieľalo len 12 % externých duchovných.145
Z toho možno vyvodiť aj hypotézu o určitej menšej miere vnímavosti konkrétnych duchovných k iným vierovyznaniam, čo iste neprospieva eku- menickému charakteru duchovnej služby. Zaiste nejde o nič vypuklé, ale aj v našom výskume všetci duchovní zhodne tvrdili, že sa nikdy nestretli s po- rušovaním náboženskej slobody odsúdených s menšinovým vierovyznaním, ba príbeh o brade moslimského väzňa bol podaný skôr ako zábavná histor- ka, než možné obmedzenie náboženskej slobody.
Napriek tomu mnohí z nich potvrdili, že konkrétne podmienky uplatňo- vania náboženskej slobody v rámci každodenného behu času sa v jednotli- vých ústavoch líšia a uplatňovanie náboženskej slobody často závisí na in- dividuálnom prístupe každého dozorcu a miere jeho pochopenia voči odsú- denému. Ľudský faktor je aj v tomto prípade veľmi dôležitý, hoci nemožno opomenúť tú skutočnosť, že duchovný vikariátu a pastori Ekumenickej pas- toračnej služby sú povinní vyvíjať duchovné aktivity aj k samotným prí- slušníkom Zboru väzenskej a justičnej stráže, načo ich zaväzuje nielen me- dzinárodná zmluva, ale aj interné predpisy.
5. Stručne k zahraničnej právnej úprave
V súčasnej Európe môžeme pozorovať dve rozšírené modely zabezpeče- nia duchovnej starostlivosti o zadržaných a odsúdených. Prvý variant je za- ložený na uzavretí osobitnej zmluvy so Svätou stolicou, za ktorou zväčša nasleduje negociácia obdobných dohôd s inými náboženskými spoločen- stvami. Do tohto rámca možno zaradiť aj Slovenskú republiku. Problemati- ka duchovnej služby vo väzniciach je pravidelnou súčasťou moderných konkordátov, pričom bola predmetom úpravy Zmluvy s Poľskom (čl. 17);146 s Chorvátskom (čl. 16); so Saskom (čl. 12); s Durínskom (čl. 14)147 a ďalší-
145 XXXXXXXX, X. – XXXXXX, S.: Religion in Prison: Equal Rites in a Multi-Faith Society. New York: Cambridge University Press, 2005, s. 19.
146 Čl. 17 ods. 1 Poľského Konkordátu znie: „Osobám, umiestneným v nápravno-výchovných a resociali- začných zariadeniach, rovnako ako aj v domovoch sociálnej starostlivosti a v iných ústavoch a stre- diskách tohto druhu, zaručuje Poľská republika podmienky pre výkon náboženskej slobody a dobro- denie náboženskej charity…“ V ods. 2 im zaručuje najmä právo na nedeľnú a sviatočnú omšu, na ka- techézu a na duchovné obrady konané skupinovou aj individuálnou formou. Pozri: HRDINA, I. A. (eds.): Texty ke studiu konfesního práva I. (Evropa a USA). Praha: Karolinum, 2006, s. 242.
147 Čl. 14 Durýnskeho konkordátu znie: „V štátnych nemocniciach a nápravných zariadeniach, ako aj v iných verejných ústavoch Slobodného štátu Durínsko, v ktorých je poskytovanie duchovnej starostli- vosti obvyklé, sa umožňuje, aby tu Katolícka cirkev vykonávala bohoslužby a duchovnú starostli- vosť.“ Pojem obvyklé sa vykladá v súvislosti s čl. 140 Základného zákona SRN. Pozri: HRDINA,
I. A. (eds.): Texty ke studiu konfesního práva I. (Evropa a USA). Praha: Karolinum, 2006, s. 261.
mi krajinami. Podobné ustanovenie absentuje jedine v Zmluve s Albán- skom.148
Druhý model zabezpečenia duchovnej starostlivosti nemá inštitucionálny zmluvný rámec. Medzi zástupcov týchto krajín patrí napr. Česká republika, kde rokovania o uzatvorení konkordátu dopadli neúspešne. Tento nedosta- tok nemusí automaticky uberať na kvalite poskytovaných duchovných slu- žieb. Do uzavretia zmluvy so Svätou stolicou sem napokon bolo možné za- radiť aj Slovenskú republiku (s takýmto systémom počíta napr. Poriadok výkonu trestu odňatia slobody č. 125/1994 Z. z.). Duchovná služba je v pra- xi vykonávaná prostredníctvom viacstranných dohôd na vnútroštátnom fóre, ktoré majú zabezpečiť pôsobenie cirkví a náboženských spoločností v ta- kých oblastiach verejnej sféry (okrem väzenstva aj v ozbrojených silách), ktoré nie sú štandardne prístupné všetkým právnickým osobám, ale v kto- rých bežne cirkvi v demokratických štátoch pôsobia.149 V roku 1994 bola tak uzatvorená prvá dohoda medzi Väzenskou službou ČR a Českou biskup- skou konferenciou a Ekumenickou radou cirkví ČR.150 Načrtnutá zmluvná báza poskytuje platformu pre reálne fungovanie duchovnej služby v ČR. Na tomto základe sa duchovný môže stať zamestnancom Vězeňské služby ČR, obdoby nášho ZVJS, postačuje na to odporúčania od jeho náboženského spoločenstva. Následne sa stáva tzv. väzenským kaplánom, ktorí sú organi- zovaní vo VDS (Vězeňská duchovní služba) na čele s hlavným kaplánom.151
Hoci výkon tejto činnosti vo väzbe, vo výkone trestu odňatia slobody a v rámci zabezpečovacej detencie je tzv. zvláštnym právom, ktoré prináleží len niektorým registrovaným cirkvám a náboženským spoločnostiam podľa
§ 7 zákona č. 3/2002 Sb. o církvích a náboženských společnostech, je po- trebné si uvedomiť, že prostredníctvom uvedených osobitných dohôd môže spolupracovať s väzenskými zariadeniami akýkoľvek člen, ba aj pozorova- teľ Ekumenickej rady cirkví.152
V Českej republike navyše pôsobí aj Vězeňská duchovní péče (VDP) ako dobrovoľné združenie kresťanov poskytujúcich pomoc zadržaným a odsú- deným osobám. Väčšiu mieru aktivity tam vyvíja aj Medzinárodné väzenské spoločenstvo v ČR (MVS), ktoré sa profiluje ako nadnárodné kresťanské ekumenické združenie, ktoré je napojené na americkú kresťanskú spoloč-
148 XXXXX, D.: Konkordátní smlouvy Svatého stolce s postkomunistickými Zeměmi (1990-2008). Brati- slava: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, 2010, s. 174-176.
149 Porovnaj k tomu dôvodovú správu k zákonu č. 3/2002 Sb. o cirkvích a náboženských společnostech.
150 Najnovšia dohoda „o duchovní službě ve vězeňství“ je z 21. 11. 2013. Pozri: XXXXXXX, J. R. – XXXXX, Z.: Konfesní právo. Praha: Leges, 2015, s. 214-216.
151 Pozri bližšie: MENKE, M.: Zvláštní právo církví na působení ve vězeňství. In: XXXXX, X. (ed.):
Církev a stát 2013 (Sborník z konference). Brno: Masarykova univerzita 2013, s. 33-34.
152 MALDEŇÁKOVÁ, L.: Církve a náboženské společnosti: Správněprávní aspekty jejich vzniku a čin- nosti. Praha: Leges, 2014, s. 130-132. Pozri tiež: KŘÍŽ, J.: Zákon o církvích a náboženských společ- nostech: Komentář. Praha: X. X. Xxxx, 2011, s. 105-109.
nosť Prison Fellowship International. Toto spoločenstvo združuje pevne presvedčených kresťanov (najmä laikov), ktorí chcú dobrovoľne pomáhať odsúdeným prostredníctvom najrozmanitejších programov (napr. dopisova- nie s odsúdenými, posielanie hygienických balíčkov samotným odsúdeným, vrátane zasielania vianočných darčekov deťom odsúdeným v mene dotyč- ného väzňa, sprevádzanie väzňa v prvých dňoch po prepustení z výkonu trestu, či dokonca organizácia stretnutí páchateľov a obetí trestných činov, pokiaľ je to možné a prínosné, za účelom terapeutického precítenia svojich pozícií, odpustenia a duševného uzdravenia oboch strán).153 V praxi však vzniká medzi MVS a VDP isté nebadateľné napätie. V Českej republike je teda duchovná starostlivosť o väzňov doplnená aj relatívne rozsia hlym spolkovým systémom.
Záver
Zabezpečenie náboženskej slobody v rámci slovenských ústavoch možno pokladať za konformné so štandardmi iných európskych štátov, a to v kon- traste s právnym stavom a praxou do roku 1990, keď bol prípustný len vplyv spoločenských organizácií a ingerencia cirkví vo výkone trestu bola vylúčená. Vyplýva nielen zo znenia 24 Ústavy SR, no vo svojej podstate je jej uplatňovanie založené najmä na zmluvných záväzkoch Slovenskej re- publiky. V prvom rade ide o ľudskoprávnu dimenziu medzinárodných kon- vencií, ktorú predstavuje čl. 9 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základ- ných slobôd, vrátane čl. 18 Medzinárodného paktu o občianskych a politic- kých právach, garantujúce slobodu myslenia, svedomia a náboženského presvedčenia aj vo väzenských priestoroch (čo dosvedčuje bohatá judikatúra príslušných medzinárodných orgánov).154 Druhý pilier zabezpečenia nábo- ženskej slobody predstavujú zmluvy so Svätou stolicou zastupujúcou Rím- skokatolícku cirkev (rozumej vrátane Gréckokatolíckej) a dohody s ďalšími cirkvami a náboženskými spoločnosťami. Majú predovšetkým organizačno- inštitucionálny rozmer.
Predložená štúdia poukázala na skutočnosť, že duchovná starostlivosť o odsúdených je v ústavoch realizovaná veľmi uspokojivo, pokiaľ ide o ve- riacich najväčších cirkví na Slovensku. Je veľmi nepravdepodobné, aby v tejto oblasti došlo k porušeniu náboženskej slobody, čomu má brániť aj rela- tívne rozsiahly inštitucionálny aparát duchovnej služby (čo si dovolíme tvr-
153 KABÁTOVÁ, G.: Mezinárodní vězeňské společenství. In: Sociální práce, č. 2, roč. 12, 2012, s. 41 (zvláštne číslo s podnázvom „Sociální práce s pachateli trestných činů“).
154 Pozri napr. XXXXXXXXX, X.: Freedom of Religion or Belief in Prison: A Critical Analysis of the European Court of Human Rightsˈ Jurisprudence. In: Oxford Journal of Law and Religion, č. 1, roč. 6, 2017, s. 48 a nasl.
diť aj napriek tomu, že dosiaľ nie sú obsadené všetky systematizované mies- ta väzenských duchovných). Samozrejme, odsúdenému môžu byť uložené primerané a rozumne zdôvodnené obmedzenia, ktoré možno legitimizovať s ohľadom na evidentný verejný záujem.155
Na druhej strane však štúdia upriamila pozornosť aj na odsúdených, ktorí nevyznávajú náboženstvo registrovanej cirkvi a náboženskej spoločnosti v SR. Realizácia ich náboženskej slobody by mohla byť výrazne sťažená, keďže naša legislatíva odvodzuje celé ďalšie pôsobenie náboženského spo- ločenstva v ústavoch na moment registrácie cirkvi a náboženskej spoločnos- ti. Keďže duchovná starostlivosť si v prípade týchto zadržaných a odsúde- ných neplní svoj účel, môžu v ústavoch upadnúť do ešte väčšej izolácie a frustrácie, ktorá rozhodne nenapomáha ich resocializácii. Tým pádom v ústavoch vzniká skupina odsúdených, aj keď prakticky veľmi malá, ktorej by slovenské orgány eventuálne nemuseli vyhovieť pri ich žiadostiach o realizáciu náboženskej slobody. Zároveň možno vysloviť obavu, že po- dobné náboženské „extravagancie“ by sa mohli stretnúť len s veľmi malou mierou pochopenia zo strany príslušníkov ZVJS. V tomto bode identifiku- jeme možnú slabinu slovenskej legislatívy a jej rozpor s čl. 9 Dohovoru. Ako najprijateľnejšie riešenie sa ponúka zníženie hranice potrebného počtu členov cirkvi alebo náboženskej spoločnosti potrebného na registráciu, a to zo súčasných 50 000 ideálne desatinnú úroveň.
Ďalšou možnosťou by bolo prijatie mechanizmu, ktorý by umožnil v in- dividuálnych a skutočne odôvodnených prípadoch aj pôsobenie neregistro- vanej cirkvi a náboženskej spoločnosti v ústavoch, čo by sa mohlo týkať minimálne akceptácie návštev duchovného takéhoto náboženského spolo- čenstva na žiadosť konkrétneho zadržaného alebo odsúdeného, čo podľa sú- časného stavu nie je možné, ibaže by prišiel na návštevu ako súkromná oso- ba podľa bežného režimu návštev v ústavoch (teda napr. na úkor návštev rodinných príslušníkov). Samozrejme, že k tomuto modelu by bolo možné pristúpiť iba za podmienky, že podobný duchovný by bol pri výkone tejto
155 Judikatúra ESĽP k tomu ponúka bohatú kazuistiku: Xxxxxx proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 9813/82 z 1. marca 1983 (Násilníckemu odsúdenému zakázali účasť na spoločných bohoslužbách, lebo hrozilo, že ublíži spoluväzňom na zdraví, alebo oni jemu, keďže svedčil proti nim – dôvodom obmedzenia bol verejný poriadok); M. proti Spojenému kráľovstvu, sťažnosť č. 9907/82 z 12. de- cembra 1983 (Obdobe filmového Xxxxxxxxx Xxxxxx, extrémne nebezpečnému odsúdenému, ktorého držali v zvláštnej klietke, mohol kňaz udeľovať sväté prijímanie cez mrežu – nešlo o dehonestáciu je- ho náboženskej slobody); Seredyuk proti Rusku, sťažnosť č. 24984/02 z 13. januára 2006 (odsúdený namietal, že sa nemôže zúčastňovať väzenských bohoslužieb, no zo skutkového stavu vyplynulo, že tento zákaz spočíval v rozhodnutí farskej kongregácie, ktorá odsúdeného z bohoslužieb vylúčila pre neustále výtržnosti a oplzlé správanie voči duchovnému). K tomu pozri zo staršej literatúry: XXXXX, C.: Freedom of Religion Under the European Convention on Human Rights. New York: Oxford Uni- versity Press, 2003, s. 151. Z novšej: XXXXXX, M.: Ochrana náboženskej slobody vo „väzniciach“ z pohľadu Európskeho súdu pre ľudské práva. In: Církev a stát 2018. Brno: Masarykova univerzita 2018. (Ústne prednesený referát, príspevok v tlači).
služby v plnom rozsahu viazaný právnymi predpismi SR, internými pred- pismi ZVJS a ústnymi pokynmi poverených príslušníkov ZVJS. Istá apro- bácia (overenie) konkrétneho náboženského spoločenstva – čo je absolútne nevyhnutné v dôsledku prevencie voči sektám a ich prieniku do tak špeci- fického prostredia ako je to väzenské – by mohla v tomto prípade prebiehať aj na základe dohody a voľného uváženia napr. riaditeľa ústavu, či povere- nou osobou na Generálnom riaditeľstve ZVJS.
Použitá literatúra
Historické pramene a právne predpisy
1. Das Corpus Juris Civilis inˈs Deutsche übersetzt von einem Vereine Rechtsgelehrter. Siebenter Band: Novellen. Leipzig: Verlag von X. Xxxxx, 1833. s. 1134.
2. Nařízení č. 165/1854 ř. z. o vnitřním úřadování a jednacím řádu ve věcech trestních. Hivatalos jelentés az országos fegyintézetekről az 1867-ik évben. Budán: X xxxxxx kir. Tudomány-egyetem nyomdájából, 1868. s. 157
3. Zákon č. 119/1873 ř. z. z 23. 5. 1873, jímž se zavádí nový řád soudu trestního (Trestný řád).
4. Domácí řád pro c. k. mužskou trestnici v Praze zo dňa 28. mája 1889. Praha: Nákladem c. k. státního zastupitelství, 1889.
5. Zákon č. 100/1960 Zb. Ústava Československej socialistickej republiky.
6. Zákon č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia slobody.
7. Rozkaz Ministra spravodlivosti Slovenskej socialistickej republiky č. 32/1970 (Poriadok pre výkon väzby).
8. Vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 125/1994 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody.
9. Vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 114/1994 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu väzby.
Cirkevnoprávne pramene a predpisy
1. Sväté písmo Starého i Nového zákona. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 2005. 2305 s. ISBN 80-7162-538-8.
2. Codex Iuris Canonici 1983.
3. Dekrét Druhého vatikánskeho koncilu o apoštoláte laikov (Apostolicam Actuositatem), A.A.S. 58 (1966).
4. Apoštolská konštitúcia Spirituali militum curae, AAS. 78 (1986).
5. Dokumenty Druhého vatikánskeho koncilu. Preložil X. Xxxxxx. Trnava: Spolok sv. Vojtecha, 1993, s. 349.
6. Katechismus Katolické církve. Praha: Zvon: České České katolické nakladatelství, 1995, s. 793. ISBN 80-7113-132-6.
7. Oznámenie č. 8/2013 o úplnom znení cirkevného nariadenia ECAV č. 2/1997 o služobných povinnostiach kňazov a diakonov.
Zoznam platných právnych predpisov
1. Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 326/2001 Z. z., Základná zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou.
2. Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí SR č. 648/2002 Z. z., Zmluva medzi Slovenskou republikou a Svätou stolicou o duchovnej službe katolíckym veriacim v ozbrojených silách.
3. Zmluva medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a nábo- ženskými spoločnosťami č. 250/2002 Z. z.
4. Rozkaz Ministra obrany SR č. 28/2004 z 28. júla 2004 o opatreniach súvisiacich s spôsobením štátnej rozpočtovej organizácie.
5. Dohoda o výkone pastoračnej služby veriacim v ozbrojených silách a v ozbro-jených zboroch medzi Slovenskou republikou a registrovanými cirkvami a náboženskými spoločnosťami č. 270/2005 Z. z.
7. Zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov.
8. Zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.
9. Vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 437/2006 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu väzby v znení neskorších predpisov.
10. Odporúčanie Rec (2006)2 Výboru ministrov členským štátom Rady Európy
o európskych väzenských pravidlách.
11. Vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. 368/2008 Z. z., ktorou sa vydáva Poriadok výkonu trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov.
12. Rozkaz generálneho riaditeľa Zboru väzenskej a justičnej stráže č. 3/2009
o poskytovaní duchovnej služby obvineným a odsúdeným
13. Dohoda o implementácii Zmluvy medzi Slovenskou republikou a Svätou Stolicou o duchovnej službe v Ozbrojených silách a v ozbrojených zboroch medzi Ministerstvom spravodlivosti SR a Ordinariátom ozbrojených síl a ozbrojených zborov SR z 28. 02. 2017.
Monografie
1. ASCHROTT, P. F.: Strafensystem und Gefängniswesen in England. Berlin: Verlag von X. Xxxxxxxxx, 1887, s. 311.
2. XXXX, X. – XXXXXXX, X. – XXXXX, X. (eds.): New Commentary on the Code of Canon Law. Commisioned by The Canon Law Society of America. New York: Paulist Press, 2002, s. 1952. ISBN 0-8091-4066-7.
3. XXXXXX, F. (ed.): Sbírka zákonů a nařízení ve věcech náboženských a církevních v Republice Československé. Praha: Husova čs. evang. fakulta, 1929, s 1158
4. XXXXXXXXXXXX, A. – XXXXXXXXXXXXX, X. – XXXXXX, R. (eds.): Lexikon fűr Kirchen- und Staatskirchenrecht. Band 1 (A-F). Műnchen/ Wien: Xxxxxxxxx Xxxxxxxxx, 2000, s. 736. ISBN 3-506-75140-9.
5. XXXXXX, X. x kol.: Trestný poriadok. Veľký komentár. Bratislava: Eurokódex 2014, s. 943. ISBN 978-80-8155-021-8.
6. ČEPLÍKOVÁ, M.: Konfesné právo v Slovenskej republike: Vybrané kapitoly z histórie a súčasnosť. Bratislava: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, 2011. ISBN 978-80-89096-54-1.
7. DU CANE, E. F.: The Punishment and Prevention of Crime. London: Macmillan, 1885, s. 235.
8. XXXXX, X.: Freedom of Religion Under the European Convention on Human Rights. New York: Oxford University Press, 2003, s. 222. ISBN 0- 19-924364-6.
9. XXXXX, X. X.: Religious liberty and international law in Europe. Cambridge: Cambridge University Press, 1997, s. 394. ISBN 0-521-55021-1.
10. XXXXX, X.: Penológia. Žilina: Eurokódex, 2009, s. 264, ISBN 978-80- 00000-00-0
11. XXXXXXX, X.: Asylums: Essays on the Condition of the Social Situation of Mental Patients and Other Inmates. New York: Anchor Books 1961, s. 386 s.
12. XXXXX, X.: Vorlesung Stafvollzug. WS 2015/2016, s. 80. Dostupné na: xxxx://xxx.xxxxxxxx- xxxxx.xx/xxxxxx/Xxxxxxxxxxxxxxxx_Xxxxxxxxxxxx_0000.xxx [cit. 21. 3. 2018]
13. HOBZA, A.: Poměr mezi státem a církví. Čtvrté doplněné vydání. Praha: Typus Praha-Smíchov, 1931, s. 232.
14. XXXXXX, X.: Das ősterreichische Gefängniswesen. Mannheim: Hofbuchdruckerei Xxx Xxxx, 1906, s. 73.
15. HRDINA, A. I.: Náboženská xxxxxxx v právu České republiky. Praha: Eurolex Bohemia, 2004, s. 265. ISBN 80-86432-67-X.
16. XXXXXX, X. X. (eds.): Texty ke studiu konfesního práva I. (Evropa a USA).
Praha: Karolinum, 2006, s. 321. ISBN 80-246-1095-7.
17. KMEC, J., XXXXX, D., XXXXXXXXXX, J., XXXXX, M.: Evropská úmluva o lidských právech. Komentář. 1. vydání. Praha: X. X. Xxxx, 2012, s. 1687. ISBN 978-80-7400-365-3.
18. XXXXXX, X.: Im Xxxxxx vor und nach Christus. Leipzig: Akademische Verlagsbuchhandlung, 1895, s. 380.
19. KŘÍŽ, J.: Zákon o církvích a náboženských společnostech: Komentář. Praha: X. X. Xxxx, 2011, s. 366. ISBBN978-80-7400-362-2.
20. XXXXXXXXXX, L.: Základné zásady trestného konania: účel a základná limitácia. Šamorín: Xxxxxxx, 2013, s. 141. ISBN 978-80-89122-91-2.
21. MALDEŇÁKOVÁ, L.: Církve a náboženské společnosti: Správněprávní aspekty jejich vzniku a činnosti. Praha: Leges, 2014, s. 224. ISBN 978-80- 0000-000-0.
22. XXXXX, B.: Počiatky modernej uhorskej väzenskej správy. Prešov: Vydavateľstvo Prešovskej univerzity, 2011, s. 221. ISBN 978-80-555- 0426-1.
23. XXXXX, M.: Základy kánonického práva. Druhé vydanie. Bratislava: Iura edition, 2006, s. 249. ISBN 80-8078-130-3.
24. XXXXX, D.: Konkordátní smlouvy Svatého stolce s postkomunistickými Zeměmi (1990 – 2008). Bratislava: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, 2010, s. 542. ISBN 978-80-89096-45-9.
25. XXXXXX, X.: Bibliographie Gefängnisseelsorge. Pfaffenweiler: Centaurus Vertragsgesellschaft m b. H., 1998, s. 286. ISSN 0944-887X.
26. XXXXX, A. a kol.: Trestný poriadok. Komentár. Bratislava: Obzor, 1977, s. 940.
27. XXXXXXX, X.: The European Convention on Human Rights: A Commentary. New York: Oxford University Press, 2015. 1308 s. ISBN 978-0-19-959406-1.
28. XXXXXX, X. X.: Freedom of Religion: UN and European Human Rights Law and Practise. New York: Cambridge University Press, 2005, s. 405.
29. ISBN 978-0-521-85649-2.
30. XXXXXXXX, M.: Zákon o výkone trestu odňatia slobody: Komentár. Bratislava: Xxxxxxx Kluwer, 2017, s. 400. ISBN 978-80-8168-654-2.
31. XXXXXXX, J. R.: Stát a církve v České republice. Kostelní vydří: Karmelitánské nakladatelství, 2002, s. 156. ISBN 80-7192-455-5.
32. XXXXXXX, J. R. – XXXXX, Z.: Konfesní právo. Praha: Leges, 2015, s. 414. ISBN 978-80-7502-118-2.
33. XXXXXXX, J. R. – XXXXX, Z.: Církevní právo. Praha: Leges, 2016, s. 422. ISBN 978-80-7502-192-2.
34. XXXXXXXXX, S. a kol.: Československá ústava. Komentář. Praha: Panorama, 1988, s. 531.
35. Ročenka Zboru väzenskej a justičnej stráže za rok 2013. Bratislava: ZVJS, 2014, s. 102.
36. Ročenka Zboru väzenskej a justičnej stráže za rok 2015. Bratislava: ZVJS, 2016, s. 91
37. Ročenka Zboru väzenskej a justičnej stráže za rok 2016. Bratislava: ZVJS, 2017. s. 87
38. Ročenka Zboru väzenskej a justičnej stráže za rok 2017. Bratislava: ZVJS, 2018. s. 83
Periodická literatúra a príspevky v zborníkoch
1. XXXXXXXXX, X.: Entwurf einer Seelsorgekonzeption. In Reader Gefängnisseelsorge, Heft 9/1999, s. 8-16, dostupné na: xxxxx://xxx. xxxxxxxxxxxxxxxxxxx.xx/xxxxxxxxx/xxxxxxxxx/xxxxxxxxx/X_xxxxxxxxxxxxxxx orge/Externer_Bereich/Publikationen/Reader_Gefaengnisseelsorge/RGS01
_1999.pdf [cit. 1. 11. 2018].
2. XXXXX, A.: Niektoré aspekty práva na informácie vo výkone trestu odňatia slobody – právo na držbu pornografie? In Dny práva 2016. Část XI: Ústavněprávní aspekty v trestním řízení. Brno: Masarykova univerzita, 2017, s. 21-32. ISBN 978-80-210-8562-6.
3. XXXXXXX, J.: Činnost vězeňských kaplanů během Norimberského procesu. In Revue církevního práva (Church Law Review), roč. 24, 2018, č. 4, s. 15-32. XXXX 0000-0000.
4. XXXXXX, X., X.: Was kann die allgemeine seelsorge von der Gefängnisseelsorge lernen? In Wege zum Menschen, roč. 28, 1976, s. 236 – 240.
5. XXXXXX, K.: O trestu vězení v církevní kázni starší doby. In Časopis katolického duchovenstva, roč. 25, 1884, č. 10, s. 582-589.
6. XXXXX, R.: Charakteristika Apoštolskej stolice, Vatikánskeho štátu a Katolíckej cirkvi z pohľadu medzinárodného práva. In Wybrane zagadnienia edukacji 21. wieku. Kielce: Stamp Partner, 2007, s. 85-95. ISBN 978-83-60837-0-2.
7. XXXXX, R.: Pozycja biskupów katolickich wedlug Kodeksu Prawa Kanonicznego z 1983 roku/ Postavenie katolíckych biskupov na základe Kódexu kánonického práva z roku 1983. In Wybrane zagadnienia edukacji 21. wieku. Kielce: Stamp Partner, 2007, s. 39-59. ISBN 978-83-89590-23-7.
8. XXXXX, R.: „Catholica Lex“ a nariadenia cisárov týkajúce sa cirkevných záležitostí. In Constans et perpetua voluntas: Pocta Petrovi Blahovi k 75. narodeninám. Trnava: Právnická fakulta TU, 2014, s. 37-48. ISBN 978-80-8082-764-9.
9. XXXXXX, A.: Zmluvy uzatvárané medzi náboženskými spoločenstvami a Českou republikou. In XXXXX, X. (ed.): Církev a stát 2016. Brno: Masarykova univerzita, 2016, s. 23-38. ISBN 978-80-210-8394-3.
10. ČEPLÍKOVÁ, M.: K niektorým aspektom právnej úpravy vzťahov štátu a náboženských organizácií na našom území po roku 1989. In Právny obzor: Teoretický časopis pre otázky štátu a práva, č. 2, roč. 82, 1999, s. 133-146. ISSN 0032-6984.
11. XXXXXXX, X.: Vollzugsziele und -Praxis in der BRD / DDR. In Reader Gefängnisseelsorge, Heft 6, 1996, s. 10 – 24, dostupné na: xxxxx://xxx.xxxxxxxxxxxxxxxxxxx.xx/xxxxxxxxx/xxxxxxxxx/xxxxxxxxx/X_xxx aengnisseelsorge/PDFs/Reader/RGS06_1996_01.pdf [cit. 1. 11. 2018]
12. HAMM, M.: Prison Islam in the Age of Sacred Terror. In The British Journal of Criminology, č. 5, roč. 49, 2009, s. 667-685. XXXX 0000-0000.
13. XXXX, X. X.: Penology an Educational Problem Presidentˈs Address. In Proceedings of the 52. Annual Congress of the American Prison Association. New York: Central Office, 1922, s. 33-51.
14. KABÁTOVÁ, G.: Mezinárodní vězeňské společenství. In Sociální práce, č. 2, roč. 12, 2012, s. 39-41. ISSN 1213-6204.
15. XXXXXXXXX, V. – XXXXX, P.: Dva pohledy na české vězeňství. In Časopis pro právní vědu a praxi, č. 2, roč. 6, 1998, s. 258-263. ISSN 1210- 9126.
16. KOBER, F.: Gefängnisse und Gefängnissstrafe. In XXXXX, X. (ed.): Real- encyklopädie der Christlichen Alterthűmer. Erster Band. Freiburg im Breigsau: Herderˈsche Verlagshandlung, 1882, s. 575-578.
17. XXXXXX, P.: Úprava vzťahu štátu a katolíckej cirkvi v Slovenskej republike a jej východiská. In Justičná revue, č. 2, roč. 55, 2003, s. 148- 167. ISSN 1335-6461.
18. XXXXXXXX, M.: Role sociálního pracovníka a duchovního ve věznici. In
Sociální práce, č. 2, roč. 12, 2012, s. 29-31. ISSN 1213-6204.
19. MENKE, M.: Zvláštní právo církví na působení ve vězeňství. In XXXXX,
J. (ed.): Církev a stát 2013 (Sborník z konference). Brno: Masarykova univerzita 2013, s. 30-37. ISBN 978-80-210-6595-6.
20. XXXXX, M.: Právne postavenie a činnosť cirkví v Slovenskej republike. In
Revue církevního práva, č. 3, roč. 2, 1996, s. 151-168. XXXX 0000-0000.
21. XXXXX, M.: Niektoré aspekty právnej koncepcie o význame a mieste náboženstva v Slovenskej republike. In Constans et perpetua voluntas: Pocta Petrovi Blahovi k 75. narodeninám. Trnava: Právnická fakulta TU, 2014, s. 451-460. ISBN 978-80-8082-764-9.
22. NOETHLICHS, K. L.: Das Kloster als „Strafanstalt“ im kirlichen und weltlichen Recht der Spätantike. In Zeitschrift der Savigny-Stiftung fűr Rechtsgeschichte: Kanonistische Abteilung. 80. Band. Wien-Kőln-Weimar: Bőhlau Verlag, 1994, s. 18-40. ISSN 0323-4142.
23. XXXXXX, S.: Pojetí tzv. „zvláštních práv“ církví a náboženských společností podle zákona č. 3/2002 Sb. In Právník: Teoretický časopis pro otázky státu a práva, č. 7, roč. 142, 2003, s. 711-722. ISSN 0231-6625.
24. XXXXXXXX, X.: Die Psychologie der Gefangenschaft. In Zeitschrift fűr die gesamte Strafrechtswissenschaft, 32. Band. Berlin: X. Xxxxxxxxx Verllagsbuchhandlung, 1911, s. 339-354.
25. XXXXXX, X.: Knight x. Xxxxxxxx, Marginal Risk and the Uncertainty of RLUIPA in the Eleventh Circuit. In Oxford Journal of Law and Religion, č. 3, roč. 5, 2016, s. 604-612. ISSN 2047-0770.
26. XXXX, M.: Duchovná služba v ozbrojených silách a ozbrojených zboroch Slovenskej republiky podľa konfesného práva. In XXXXXXX, X. – XXXXXXXXXXX, M. (eds.): Xxxxxxxxx systém práva a náboženstva v medzikultúrnej perspektíve. Praha: Leges, 2013, s. 246-258. ISBN 978- 80-87576-98-4.
27. XXXXXXXX, C. (ed.): Základná zmluva medzi Svätou stolicou a Slovenskou republikou s komentárom. Bratislava: Lúč, 2001. 140 s. ISBN 80-7114- 351-0.
28. UJACKÝ, T.: Finančné zabezpečenie duchovnej služby Ordinariátu OS a OZ SR. In XXXXXXXXXXX, X. – XXXXXX, X. (eds.): Financovanie cirkví a náboženských spoločností v 21. storočí. Bratislava: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví, 2010, s. 47-53. ISBN 978-80-89096-46-6.
29. XXXXXXX, A.: Zadržanie migrantov a žiadateľov o azyl. In Justičná revue, č. 1, roč. 70, 2018, s. 32-51. ISSN 1335-6461.
30. XXXXXXXXX, X.: Freedom of Religion or Belief in Prison: A Critical Analysis of the European Court of Human Rightsˈ Jurisprudence. InOxford Journal of Law and Religion, č. 1, roč. 6, 2017, s. 48-92. ISSN 2047-0770.
31. XXXXXXX, J. R.: K problematice mezinárodních smluv mezi státy a Apoštolským stolcem. In Revue církevního práva, č. 2, roč. 9, 2003, s. 69-76. XXXX 0000-0000
32. XXXXXXX, J. R.: Vážná potřeba institucionalizované duchovní péče v lůžkových zdravotnických zařízeních. In XXXXX, X. (ed.): Církev a stát 2017. Brno: Masarykova univerzita, 2017, s. 9-17. ISBN 978-80-210-8830-6.
33. XXXXX, X.: Ein großes Herz oder eine pastoralpsychologische Fortbildung? Zur Standortbestimmung von Gefängnisseelsorge. In: Reader Gefängnisseelsorge, Heft 9/1999, s. 5-7, dostupné na: xxxxx://xxx. xxxxxxxxxxxxxxxxxxx.xx/xxxxxxxxx/xxxxxxxxx/xxxxxxxxx/X_xxxxxxxxxxxxxxx orge/Externer_Bereich/Publikationen/Reader_Gefaengnisseelsorge/RGS01
_1999.pdf [cit. 1. 11. 2018]
34. WIESHAIDER, W.: ESĽP a početný cenzus pre registráciu náboženksých spoločností. In XXXXXXXXXXX, X. – XXXXXX, X. (eds.): Xxxxxxx
Ústavu pre vzťahy štátu a cirkví 2010. Bratislava: Ústav pre vzťahy štátu a cirkví 2011, s. 188-197.
Dôvodové správy, štatistiky
1. Dôvodová správa k ZoVTOS 1965, dostupná na: xxxxx://xxx.xxxx.xx/ dl/Browser/Document?documentId=55756 [cit. 1. 11. 2018].
2. Dôvodová správa k TP 1961, dostupná na: xxxxx://xxx.xxxx.xx/ dl/Browser/Document?documentId=54627 [cit. 1. 11. 2018].
3. Dôvodová správa k zákonu č. 179/1990 Zb. Dostupná na: https:// xxx.xxxx.xx/xx/Xxxxxxx/Xxxxxxxx?xxxxxxxxXxx00000 [cit. 1. 11. 2018].
4. Dôvodová správa k zákonu č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností. Dostupná na: xxxxx://xxx.xxxx.xx/xx/Xxxxxxx/Xxxxxxxx?xxxxxxxxXxx00000 [cit. 1. 11. 2018].
5. Dôvodová správa k zákonu č. 156/1993 Z. z. Dostupná na: https:// xxx.xxxx.xx/xx/Xxxxxxx/XxXxxxxxxx?xxxxxxxxXxx000000 [cit. 1. 11. 2018].
6. Dôvodová správa k ZoVTOS 2005, dostupná na: xxxxx://xxx.xxxx.xx/ web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=1693 [cit. 1. 11. 2018].
7. Vládní návrh, kterým se předkládá k vyslovení souhlasu Federálnímu shromáždění České a Slovenské Federativní Republiky Úmluva o ochraně lidských práv a základních svobod, přijatá v Římě dne 4. listopadu 1950, ve znění protokolů č. 3, 5, 8 a 9 a protokoly k Úmluvě č. 1, 2, 4, 6 a 7. Dostupné na: xxxxx://xxx.xxxx.xx/xx/Xxxxxxx/Xxxxxxxx?xxxxxxxxXxx00000 [cit. 1. 11. 2018].
8. Durchschnittlicher Insassenstand nach Staatsbürgerschaft, dostupné na: xxxxx://xxx.xxxxxx.xx.xx/xxx0000/xxxx/xxxxxxxxxxxx/xxxxxxxxx/xxxxxxxxxxxxxx cher-insassenstand-nach- staatsbuergerschaft~2c94848542ec498101444595343b3e06.de.html [cit. 1. 11. 2018].
9. Rozhodnutie prezidenta Slovenskej republiky Xxxxxxx Xxxxx o vrátení zákona z 30. novembra 2016, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 308/1991 Zb. o slobode náboženskej viery a postavení cirkví a náboženských spoločností v znení neskorších predpisov. Dostupné na: https:// xxx.xxxx.xx/xxx/Xxxxxxx.xxxx?xxxxxxxxxx/xxxxx&XxxxxxXXx0000 [cit. 1. 11. 2018].
10. Sicherheitsbericht 2016. Bericht über die Tätigkeit der Strafjustiz. Dostupné na: xxxxx://xxx.xxx.xx.xx/000/xxxxx/XXX_0000/00_XXX0000- BMJ-Teil_web.pdf [cit. 1. 11. 2018]
ACTA FACULTATIS IURIDICAE UNIVERSITATIS COMENIANAE
Tomus XXXVII
Koncepcia rímskeho manželstva podľa klasického právnika Modestina
Príspevok analyzuje známu definíciu rímskeho manželstva podľa klasického právnika Modestina, ktorá sa nachádza v Digestach cisára Xxxxxxxxxx. Medzi niektorými právnymi romanistami pôsobiacimi v prvej polovici 20. storočia vznikla kontroverzia týkajúca sa pravosti uvedenej definície. Článok po predstavení názorov oboch názorových skupín má ambíciu dokázať, že uvedená definícia je pôvodná (t. j. neinterpolovaná) a že ide o definíciu, ktorá mala svoj vlastný význam v období rímskej republiky a principátu a svoj vlastný význam v období dominátu, keď kresťanské náboženstvo ovládlo súkromný a verejný život Rimanov.
Conception of Xxxxx xxxxxxxxx according to the classical lawyer Xxxxxxxxxx
Xxxxxxxxxx, found in the Digest of the Emperor Xxxxxxxxx. Among some Xxxxx xxxxxxx operating in the first half of the 20th century, controversy arose regarding the authenticity of that definition. The article after presenting the opinions of two groups has the ambition to prove The article analyses the well-known definition of Roman marriage according to the classical lawyer that the definition is original (i.e. not interpolated) and that it is the definition that had its own meaning in the period of the Roman Republic and the principate and its own importance in the period of dominate, when the Christian religion controlled the private and public life of Romans.
Konzeption der römischen Ehe nach dem klassischen Juristen Modestin
Der Beitrag analysiert die bekannte Definition der römischen Ehe nach dem klassischen Juristen Xxxxxxxx, die sich in Digesten vom Kaiser
Justinian befindet. Unter einigen juristischen Romanisten, die in der ersten Hälfte des 20. Jhr. ausübten, entstand Kontrovers, die der Echtheit der angegebenen Definition anbetrifft. Der Artikel nach der Vorstellung der Meinungen von beiden Meinungsgruppen will beweisen, dass die angegebene Definition ursprünglich (d. h. nicht interpoliert) ist und dass es um die Definition geht, die ihre eigene Bedeutung in der Zeit der römischen Republik, des Prinzipats und ihre eigene Bedeutung in der Zeit vom Dominat hatte, als die christliche Religion das Privatleben und das öffentliche Leben von Römern beherrschte.
Kľúčové slová: matrimonium cum manu, matrimonium sine manu, klasické rímske právo, justiniánska kodifikácia, interpolácie
Keywords: matrimonium cum xxxx, matrimonium sine manu, classical Roman law, Xxxxxxxxx’x codification, interpolations
Schlüsselbegriffe: matrimonium cum manu, matrimonium sine manu, klassisches römisches Recht, justinianische Kodifikation, Interpolationen
Úvod
Justiniánski právnici nám v Digestách (r. 533) zanechali známu definíciu manželstva, ktorej autorom je rímsky právnik Hennerius Xxxxxxxxxx. Z jeho života je známe, že mal pravdepodobne grécky pôvod (Dalmácia alebo se- verná Malá Ázia), bol Xxxxxxxxxx žiakom a pôsobil v prvej polovici 3. sto- ročia. Modestinova spisba bola predovšetkým zameraná pre potreby právnej praxe a právnického vyučovania. Veľkosť tohto právnika uznal aj citačný zákon z roku 426 n. l., v ktorom cisári (východorímsky Xxxxxxxxxx XX. a zá- padorímsky Xxxxxxxxxxxxx XXX.) nariadili, aby sudcovia rozhodovali podľa mienky Xxxxxxxxx a ďalších privilegovaných právnikov, t.j. Papiniána, Pau- la, Ulpiana a Xxxx (tzv. senát mŕtvych).1
Xxxxxxxxxx definoval rímske manželstvo ako „spojenie muža a ženy a celoživotné spoločenstvo, spoločenstvo podľa božského a ľudského práva“ (D. 23, 2, 1).2 Medzi niektorými právnymi romanistami pôsobiacimi v prvej polovici 20. storočia vznikla kontroverzia týkajúca sa pravosti uvedeného právneho textu. To znamená, že jedna skupina romanistov považovala uve-
1 Porovnaj VIAREGNO, G.: Studi su Xxxxxxx Xxxxxxxxx. Metodologie e tecniche per l’insegnamento del diritto. Torino : Xxxxxxxxxxxx, 2012, s. 256;XXXXXXX, X.: Die Wiedergabe des römischen Rechts in griechischer Sprache bei Modestinus „de excusationibus“. In SHDI 21, 1955, s. 1-73.
2 „Nuptiae sunt coniunctio maris et feminae et consortium omnis vitae, divini et humani iuris communi- catio“ Podobnú definíciu nachádzame aj v Inštitúciách cisára Xxxxxxxxxx (r. 533), podľa ktorej „man- želstvo alebo sobáš je spojenie muža a ženy za účelom nerozlučiteľného životného spoločenstva“ (Iust. Inst. 1, 9). „Nuptiae autem sive matrimonium est viri et mulieribus coniunctio, individuam consuetu- dine vitae continens“.
denú definíciu manželstva za pôvodnú, x. x. xxxxxxxx, kým druhá zas za in- terpolovanú, t. j. pozmenenú členmi kodifikačnej komisie v 6. storočí3 alebo už skoršími poklasickými právnikmi.4 Zdá sa, že podnetom k uvedenej kon- troverzii boli slová pražského rodáka Xxxxxx Xxxxx (+1909), ktorý na margo Modestinovej definície napísal: „tak veľa slov, tak veľa neprávd obsahuje táto definícia“.5
Do skupiny právnych romanistov spochybňujúcich pravosť definície možno zaradiť Xxxxxx Xxxxxxxxxx (+1932), ktorý vo svojich učebniciach rímskeho práva argumentoval jednak tým, že rímske manželstvo nebolo ne- rozlučiteľné a tiež aj tým, že odvolávanie sa na božské právo skôr poukazu- je na vplyv nového náboženstva – kresťanstva, ako na druh rímskeho man- želstva „cum manu!“.6 Rovnaký názor zastával aj Xxxx Xxxxxxx (+1957) x Xxxxxxxx Xxxxx, ktorí nepovažovali uvedenú definíciu za „rímsku a po- hanskú“ ale za „pokresťančenú“, t. j. za takú, z ktorej cítiť „kresťanský mys- ticizmus.7 Naproti tomu originalitu Modestinovho právneho textu obhajova- li viacerí právni romanisti ako napr. Xxxxxx Xxxxxxxxxx (+1948)8, Xxxxx Xxx- xxxxxx,9 Xxxxxxx Xxxxxxxx (+1984),10 Xxxxxxxxx xx Xxxxx (+1954),11 Xxxxxx Xxxxxxxx (+1965)12, Xxxx Xxxxxxx (+1980)13 a ďalší. Cieľom našej štúdie je
3 Z cisárskej konštitúcie Tanta sa dozvedáme, že Xxxxxxxxx dovolil členom kodifikačnej komisii, aby klasické právne texty prispôsobili potrebám doby. Uvedené zmeny v právnej romanistike dostali ná- zov interpolácie. „Tak veľkú úctu máme voči minulosti, že v nijakom prípade nestrpíme, aby mená právnych znalcov upadli do zabudnutia […]. My sme urobili iba to, keď sa niečo v ich rozhodnutiach zdalo zbytočné, nedokonalé alebo málo použiteľné, bolo prípustné to v nevyhnutnej miere rozšíriť ale- bo skrátiť a podať v najspravodlivejšej forme […]“ (XXXXXXXXX, konšt. Tanta. 10).
4 XXXXXXX, X.: El matrimonio en derecho romano. Esencia, requisitos de validez, efectos, disolubili- dad. Roma : Universita Gregoriana ed., 1970, s. 67.
5 XXXXX, X.: Beiträge zur Geschichte des griechischen und römischen Familienrechtes. Vol. 2. Erlan- gen – Leipzig : Deichert, 1894, s. 8.
6 Porovnaj BONFANTE, P.: Corso di diritto romano. Diritto di famiglia. Roma : Xxxxxxx Xxxxxxxxxx editore, 1925, s. 193.
Rímske právo poznalo dva druhy riadneho manželstva: a) manželstvo cum manu (išlo o prísne man- želstvo starého civilného práva, v ktorom sa manželka podrobila moci manžela, b) manželstvo sine manu (manželstvo voľné, v ktorom sa manželka právne nepodriadila manželovi). Pokiaľ išlo o prvý druh manželstva, tak uvedené podriadenie manželky mohlo nastať troma spôsobmi: a) sakrálnym ob- radom (prístupný len patricijom, snúbenci za prítomnosti kňazov a desiatich svedkov obetovali Jupite- rovi zvláštny chlieb nazývajúci sa „panis farreus“); b) symbolická kúpa manželky (symbolická kúpa manželky vhodná tak pre patricijov ako i xxxxxxxxx); c) vydržanie manželskej moci faktickým spolu- žitím, ktoré trvalo nepretržite jeden rok.
7 XXXXXXX, X.: Consortium omnis vitae. In: Annali della R. Università di Macerata 5, 1929, 27 a nasl.; XXXXX, G.: Sullo scioglimento del matrimonio per volontà del paterfamilias. In: BIDR 40, 1932, 202 a nasl.
8 ALBERTARIO, E.: Studi di diritto romano. Persone e famiglia. vol. I. Milano: Giufrè Ed., 1933, s. 181.
9 LANFRANCHI, F.: Il Diritto Nei Retori Romani. Contributo alla storia dello sviluppo del diritto ro- mano. Vol. IV. Milano : Xxxxxxx Xx., 1938, s. 216.
10 XXXXXXXX, X.: La conception du mariage d'après les juristes romains. Padova: La Garandola, 1940, s. 35, 37.
11 Porovnaj DI MARZO, S.: Lezioni sul matrimonio romano 1. Roma: "L'Xxxx" di Xxxxxxxxxxxxx, 1972 (ristampa), 102 s.
12 XXXXXXXX, X.: Consortium omnis vitae. In: SZ 57, 1937, s. 357-366.
poukázať na skutočnosť, že Xxxxxxxxxxx definícia rímskeho manželstva, tak ako nám ju zanechali justiniánski kompilátori v Digestách, nie je inter- polovaná, ale pôvodná, t. j. pochádzajúca z pera tohto významného rímske- ho právnika.
1. Manželstvo ako spoločenstvo podľa božského a ľudského práva
(divini et humani iuris communicatio)
Právni romanisti spochybňujúci pravosť definície dávajú do pozornosti jej poslednú časť, že manželstvo je „spoločenstvo podľa božského a ľudské- ho práva“. Podľa nich ide o slová, z ktorých cítiť vplyv nového kresťanské- ho náboženstva. Podľa nášho názoru uvedené slovné spojenie je vyjadrením následkov tzv. prísneho rímskeho manželstva (matrimonium cum in manum conventione), v ktorom sa manželka podriadila moci svojho manžela, čím sa stala osobne závislou od manžela najmä v majetkovo právnych veciach. Ďalším následkom uzavretia prísneho manželstva bolo, že žena vystúpila zo svojho bývalého rodinného zväzku a vstúpila do agnátskej rodiny svojho manžela (capitis deminutio minima).
Avšak slová Xxxxxxxxxxxx definície manželstva vyznievali neúplne, keď sa v neskoršej dobe aplikovali na tzv. voľné manželstvo (matrimonium sine in manum conventione), ktoré sa uzatváralo len samotným neformálnym prejavom manželského súhlasu a v ktorom sa manželka právne nepodriadila svojmu mužovi a právne neprestúpila do rodiny svojho manžela.14 V pokla- sickom a justiniánskom období, keď kresťanské hodnoty hlboko prenikli aj do cisárskeho dvora, tie isté slová Modestinovej definície pre poklasických a justiniánskych právnikov nadobudli novú dimenziu a zmysel.
Máme teda za to, že Modestinove slová „spoločenstvo podľa božského práva“ boli v klasickom období rímskeho práva vyjadrením následkov vzniku manželstva, ktoré boli:
a) právne podriadenie manželky moci svojho manžela (manus) pokiaľ išlo o prísne manželstvo;
b) čisto faktický stav pokiaľ išlo o voľné manželstvo.15
Kým v poklasickom a justiniánskom období uvedené slová boli vyjad- rením členstva manželov v cirkevnom spoločenstve (paritas cultus), čo
13 XXXXXXX, O.: El matrimonio en derecho romano. Esencia, requisitos de validez, efectos, disolubili- dad. Roma : Universita Gregoriana ed., 1970, s. 67.
14 Žena v prípade voľného manželstva mohla zostať osobou sui iuris (a to v prípade, ak už svojho otca rodiny xxxxxx) alebo osobou alieni iuris (a to v prípade, ak ešte svojho otca rodiny mala).
15 Porovnaj ALBERTARIO, E.: Studi di diritto romano. Persone e famiglia. vol. I. Milano : Giufrè Ed., 1933, s. 182-183.
podľa kánonického práva bolo a v súčasnosti aj je podmienkou alebo pred- pokladom vzniku platného manželstva.16 Výraz „spoločenstvo podľa bož- ského práva“ (pôvodne použitý na definovanie rímskeho a pohanského manželstva) neskorším právnikom rovnako poslúžil aj na označenie nového kresťanského manželstva, ktoré pre cirkev bolo sviatostným a nerozlučiteľ- ným zväzkom.17
2. Manželstvo ako spojenie muža a ženy (coniunctio maris et feminae)
Niet pochýb, že manželstvo ako zväzok muža a ženy má základ v priro- dzenom práve (ius naturale), ktoré Xxxxxx definoval ako právo, ktoré „prí- roda naučila všetky živočíchy: lebo toto právo nie je charakteristické pre ľudský rod, ale je spoločné pre všetky živočíchy, ktoré žijú na zemi i v mori a aj pre vtáky. Odtiaľ pochádza spojenie muža a ženy, ktoré my nazývame manželstvom, takisto plodenie a výchova detí. Vidíme totiž, že aj ostatné ži- vočíchy ba aj divé zvery sú podľa tohto práva odstupňované“ (D. 1, 1, 1, 3). Spojenie muža a ženy, ktoré je postavené na prirodzenosti človeka a pri- rodzenom práve, možno vidieť v jeho univerzálnom použití na označenie sexuálnych zväzkov či už medzi rímskymi občanmi, ale aj medzi cudzinca- mi, slobodnými a neslobodnými osobami, a tiež aj na označenie sexuálnych zväzkov či už legitímnych alebo i nelegitímnych. Uvedené spojenie muža a ženy síce z právneho hľadiska netvorí nutný element vzniku rímskeho
manželstva, lebo ako je známe:
– „žena sa môže vydať aj za neprítomného muža na základe jeho listu alebo posolstva, ak sa (ako manželka) uvedie do jeho domu; avšak žena sa nemôže v neprítomnosti vydať za muža na základe svojho lis- tu alebo posolstva“ (Pomp. D. 23, 2, 5);
– „[…] manželstvo nerobí súlož, ale súhlas“ (Ulp. D. 35, 1, 15).
Avšak zo sociálneho aspektu ide o veľmi dôležitý prvok manželstva, le- bo sexuálne spojenie muža a ženy má slúžiť k dosiahnutiu podstatného cieľa manželstva, a tým je plodenie potomstva. Práve tento sociálny aspekt posta- vil Modestinus vo svojej definícii manželstva na prvé miesto, lebo dobre
16 V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v kánonickom práve doposiaľ existuje manželská prekážku uzavretia manželstva nazývajúca sa „rozdielne náboženstvo“ (disparitus cultus).
17 Na túto tému porovnaj XXXXX, R.: „Potestas vicaria“ a rozlúčenie manželského zväzku podľa káno- nického práva. In: O práve, cirkvi a spoločnosti. Bratislava : Xxxxxxx Kluwer, 2016. s. 131-148; XXXXX, R.: Ciele manželstva podľa Kódexu kánonického práva – 1917 a Kódexu kánonického práva
– 1983. In: Kontinuita a diskontinuita práva v 20. storočí 1. Cirkevné, kanonické a konfesné právo.
Bratislava: Atticum, 2013, s. 6-16.
vedel, že manželstvo je nielen právnym ale predovšetkým sociálnym inštitútom.
3. Manželstvo ako celoživotné spoločenstvo (consortium omnis vitae)
Kritici pravosti klasickej definície manželstva predovšetkým poukazujú na túto časť právneho textu, pretože rímske manželstvo nebolo nerozluči- teľné a mohlo zaniknúť nielen smrťou niektorého z manželov, ale aj rozvo- dom, či stratou slobody (capitis deminutione maxima). Až od 4. stor. n. l. možno pozorovať vplyv cirkvi na rímskoprávnu úpravu manželstva, ktorá trvala na jeho nerozlučiteľnosti.18 Ale Modestinus, ako rímsky klasický a pohanský právnik pôsobil v prvej polovici 3. storočia, teda v čase, keď kresťanská zásadu nerozlučiteľnosti manželstva do rímskeho práva ešte ne- prenikla. Prirodzene sa nám natíska otázka týkajúca sa interpolácie uvede- ného textu.
Argumenty v prospech pôvodného znenia Modestinovej definície sú na- sledovné. Modestinus pri definovaní manželstva vychádzal zo všetkých do- stupných rímskych prameňov, vrátane tých literárnych. Napríklad rímsky rečník Xxxxxx Xxxxxx Xxxxxxxxxxxx (asi 35 – 100) charakterizoval manžel- stvo „ako celoživotné v prípade, že ide o zjednotenie sa prostredníctvom vzájomnej vôle“ (Declamationes 376)19. Na inom mieste o manželke hovorí:
„manželka je žena, ktorá sa cez svadbu premiestňuje k mužovi, ktorý pri- chádza, aby zdieľal svoj život“ (Declamationes 247, 2).20 Podobne rímsky senátor a známy historik Xxxxxxx Xxxxxxx (asi 55 – 117) vo svojom spise Annales definuje manželské spolužitie „ako spoločenstvo v časoch šťast- ných i smutných“21 (Annales 3, 34), alebo manžela opisuje ako človeka, kto- rý svoju manželku považuje „za svoju spoločníčku v dobrom aj zlom, ktorej sa zveruje s dôvernými myšlienkami“ atď. (Annales 12, 5).22 Xxxxxx spiso-
18 Justiniánske právo rovnako presadzovalo zásadu nerozlučiteľnosti manželstva za života obidvoch manželov a neuznávalo rozvod obojstranným spôsobom (divortium communi consensu). Bol dovolený len jednostranný rozvod z taxatívne stanovených dôvodov: mužova impotencia, zloženie sľubu čisto- ty, upadnutie muža do vojnového zajatia a 5. ročná mužova nezvestnosť. Uvedený rozvod sa nazýval výrazom „divortium bona gratia“.
19 „Matrimonium vero tunc perpetuum est, si mutua voluntate iungitur“. Porovnaj VIAREGNO, G. Studi su Xxxxxxx Xxxxxxxxx. Metodologie e tecniche per l’insegnamento del diritto. Torino : Xxxxxx- xxxxxx, 2012, s. 6, 25.
20 „Uxor est quae femina viro nuptiis collocata in societatem vitae venit“ (Declamationes 247, 2). Po- rovnaj Bibliotheca classica latina sive collectio auctorum classicorum latinorum cum notis et indici- bus. Vol. VI. Paris, 1824, s. 13. Pre lepšie pochopenie uvádzame aj anglický preklad: „a wife is a woman placed with a man through a wedding who comes to share his life“. Dostupné na: xxxxx://xxx.xxxxxxxxxxxx.xxx/xxxx/xxxxxxxxxx-xxxxxx_xxxxxxxxxxxx/0000/xx_XXX000.00.xxx
21 „[…] consortia rerum secundarum adversarumque […]“.
22 Dostupné na: xxxx://xxx.xxxxx.xx/xxxxxx/xxxxxx/xxxxxxx/!00!xxxxx_xxx/00.xxx.
vateľ Xxxxxx Xxxxxx Xxxxxxxxx (asi 4 – 70) zas opisuje intimitu manželského spolužitia: „v časoch u Rimamov, na ktoré si pamätajú naši otcovia… nebo- lo nič vidieť v domácnosti, čo by bolo rozdelené“ (De re rustica 12, praef. 7 – 8).23 Grécky spisovateľ Xxxxxxxxxx (asi 45 – 125) pôsobivým spôsobom opisuje trvácnosť manželského zväzku v dobrom a v zlom na príklade spo- jenia ohňa a vody (Quest. rom. 1).24
Z uvedeného vyplýva, že Xxxxxxxxxx výraz „celoživotné spoločenstvo – consortium omnis vitae“, použitý v jeho definícii rímskeho manželstva bol v dokonalom súlade s výrazmi Quintiliána, Tacita, Columella a Xxxxxxxxx. Pre Rimanov bolo teda manželstvo trvalým spoločenstvom muža a ženy v dňoch šťastných i nešťastných, bolo inštitútom viac sociálnym než práv- nym a preto ho Modestinus nemohol definovať bez toho, aby neprihliadol na spôsob, ktorým ho vtedajšia spoločenská etika vnímala. Preto výraz „ce- loživotné spoločenstvo“ neznamenal pre Xxxxxxxxx nevyhnutne, že išlo
o spoločenstvo doživotné (t.j. trvajúce až do smrti manželov), ale znamenal, že išlo o spoločenstvo muža a ženy vo všetkých životných udalostiach, tých priaznivých a šťastných ako aj tých zlých a neradostných. Ideálne a úmysel- ne bolo takéto spoločenstvo považované za doživotné, ale nie nevyhnutne. Preto môžeme aj na základe literárnych prameňov pochádzajúcich z klasic- kého obdobia konštatovať, že i táto časť Modestinovej definície manželstva nie je interpolovaná, ale je pôvodná.
4. Modestinova definícia vo vzťahu k prísnemu a voľnému manželstvu
Modestinova definícia je právne exaktná, pokiaľ sa vzťahovala na prísne manželstvo (cum manu), v ktorom žena prešla do agnátskej rodiny svojho manžela a to tým, že sa podriadila jeho manželskej moci. V tomto druhu manželstva skutočne išlo o spoločenstvo manželov podľa božského a ľud-
23 Dostupné na: xxxx://xxx.xxxxxxxxxxxxxxx.xxx/xxxxxxxxx/xxxxxxxxx.xx00.xxxxx
24 „Why do they bid the bride touch efire and water? Is it that of these two, being reckoned as elements or first principles, fire is masculine and water feminine,1 and fire supplies the beginnings of motion and water the function of the subsistent element or the material? Or is it because fire purifies and wa- ter cleanses, and a married woman must remain pure and clean? Or is it that, just as fire without mo- isture is unsustaining and arid, and water without heat is unproductive and inactive,2 so also male and female apart from each other are inert, but their union in marriage produces the perfection of their life together? Or is it that they must not desert each other, but must share together every sort of fortune, feven if they are destined to have nothing other than fire and water to share with each ot- her?“.Dostupné na: xxxxxxxx.xxxxxxxx.xxx/Xxxxxx/X/Xxxxx/Xxxxx/Xxxxxxxx/Xxxxxxx/Xxxxx_Xxxxxxxxx*/X.xxxx#0 Podobnú charakteristiku manželského spolužitia nachádzame v ďalšom jeho diele opisujúcom život Xxxxx Xxxxxxxx XXXXXXXX, Life of Xxxxxx, 13, trans. by Xxxxxxxxxx Xxxxxx: dostupné na: xxxxx://xxxxxxxxx.xxx/xxxx_xxxx/00/xxx
ského práva (divini et humani iuris). Účinky uzavretia uvedeného manžel- stva sa prejavili najmä v majetkovoprávnom postavení manželky, ktorá ne- mohla mať vlastný majetok a majetok, ktorý predtým mala, získal buď jej manžel (ak bol osobou sui iuris) alebo jeho otec (v prípade, že manžel ešte nebol sui iuris). Vstupom do manželovej rodiny sa žena právne dostala do postavenia dcéry a získala dedičské právo v manželovej rodine (suus heres). Právnym následkom uzavretia prísneho manželstva bolo aj zánik agnátskej väzby medzi manželkou a jej pôvodnou rodinou: žena takýmto spôsobom prešla z jednej otcovskej moci do druhej, a v prípade, ak pred uzavretím manželstva bola osobou „sui iuris“, tak po jeho uzavretí sa stala osobou
„alieni iuris“. Pokiaľ išlo o právo božské, manželka mala účasť aj na do- mácich náboženských obradoch, ktoré existovali v rodine jej manžela (sacra familiaria) a ktoré viedol „pater familias“.
Naproti tomu slová Xxxxxxxxxxxx definície, že manželstvo je „spoločen- stvo podľa božského a ľudského práva“, sa už právne neverifikovali, ak išlo o uzavretie voľného manželstva (sine manu). V takomto manželstve sa žena právne nepodriadila manželskej moci, právne neprerušila agnátske puto s rodinou svojho otca a právne ani nezanechala „sacra familiaria“ rodiny svojho otca, atď. Avšak spoločenská realita bola odlišná od reality právnej. To znamená, že zo spoločenského a faktického hľadiska Modestinove slová (že manželstvo je „spoločenstvo podľa božského a ľudského práva“) pred- stavovali to, že išlo o dôverné životné spoločenstvo, ktoré je manželstvu vlastné.25 Ak Xxxxxx definoval priateľstvo ako „súlad vo všetkom, čo sa týka bohov a ľudí, spojený s náklonnosťou a láskou“26, ak Xxxxxx hovoril, že priateľstvo „vytvára medzi ľuďmi spoločenstvo všetkých vecí“,27 tak je pri- rodzené, že súlad, náklonnosť, láska, spoločenstvo všetkých vecí, by mali byť ešte viac viditeľné vo voľnom rímskom manželstve.
Na podporu pravosti Xxxxxxxxxxxx definície uvedieme niekoľko príkla- dov. Francúzsky právny romanista Xxxxxxxx (+1903) vo svojej publikácii Précis de droit romain28 hovorí, že žena, ktorá nebola podriadená manžel- skej moci (non conventa in manum), sa vo svojej domácnosti fakticky po- dieľala na náboženských obradoch existujúcich v rodine jej manžela (sacra privata), a že uvedená manželka požívala rovnakú dôstojnosť akú mal jej manžel. To znamená, že ak jej manžel bol konzulom, tak aj ona požívala
25 Pre dedenie zo zákona podľa civilného práva bolo rozhodujúce agnátske príbuzenstvo. Podľa „ius civile“ boli povolávaní za zákonných dedičov agnáti zomretého v nasledujúcom poradí: 1. trieda „sui heredes“ (osoby priamo podrobené otcovskej alebo manželskej moci: synovia, dcéry, manželka v prísnom manžel- stve, vnuci, ktorých otec zomrel ako starý otec atď.); 2. trieda „agnati“; 3. trieda „gentiles“.
26 „Est enim amicitia nihil aliud nisi omnium divinarum humanarumque rerum cum benevolentia et ca- ritate consensio“ (XXXXXX, De amicitia, 6, 1).
27 „Consortium rerum omnium inter nos facit amicitia“ (Xxxxxx, Epist. 48, 2).
28 Porovnaj ACCARIAS, C.: Précis de droit romain. Vol. I. Paris : Cotillon et Pichon, 1886: dostupné na: xxxxx://xxxxxxx.xxx.xx/xxx:/00000/xxx0x0000000x/x00.xxxxx
konzulskú dôstojnosť, alebo ak ako senátor dostal titul muž vznešený „vir clarissimus“, tak aj jeho manželke náležal čestný titul „clarissima“.29
Vznik voľného manželstva súvisel s rozvojom ekonomických a sociál- nych vzťahov rímskej spoločnosti. V rímskom štáte sa praktizovali voľné a prísne manželstvá po celú dobu republiky (510 pred n. l. – 27 pred n. l.). Koncom republiky začalo prísnych manželstiev ubúdať až do takej miery, že počiatkom cisárstva sa prísne manželstvá vyskytovali už len výnimočne. Pritom napríklad ako sakrálny spôsob podriadenia sa manželskej moci, le- gálne a formálne trval počas celého obdobia klasického práva, t.j. do polo- vice 3. stor. n. l. Je pochopiteľné, že Modestinus, ako priemerný klasický právnik, kompilátor a autor mnohých praktických príručiek, sa radšej pridŕ- žal tradičnej definície rímskeho manželstva, ktorá bola právne exaktná len vo vzťahu k prísnemu manželstvu (v čase jeho pôsobenia ešte legálne a formálne pretrvávajúcom) a ktorá vo vzťahu k voľnému manželstvu bola sociálne (aj keď nie právne) aplikovateľná.30
Na podporu pôvodnosti Modestinovej definície manželstva je potrebné uviesť reskript cisára Xxxxxxxx XXX. (238 – 244) z roku 242, ktorého text po- tvrdzuje, že aj na konci klasického obdobia boli slová definície (manželstvo je „spoločenstvo podľa božského práva“) stále aktuálne . Povedali sme, že manželstvo v klasickom období sa stalo prevažne laickým inštitútom a „manus“ sa už zvyčajne nespájal so vznikom rímskeho manželstva. Pri- tom tzv. posvätné právo (ius sacrum) stanovovalo nielen podmienky bez- božného sobáša (t.j. sobáša nazývaného „nefariae“, ktorý pohŕdal nábožen- ským predpisom alebo bol proti fas), ale taktiež nariaďovalo náboženské úlohy a funkcie obidvoch manželov, lebo rímska rodina aj v tomto období mala naďalej povahu náboženskej komunity.31 Uvedenú úpravu pripomenul Gordian týmito slovami:
„Nástupníci zosnulého manžela nemôžu podať žalobu za trestný čin lú- peže dedičstva (crimen expilatae hereditatis) proti vdove, ktorá sa berie za spoločníčku božských a ľudských vecí v dome“ (C. 9, 32, 4).32
Klasický právny text obsahoval vysvetlenie dôvodu, na základe ktorého sa zakazovalo dedičom zosnulého manžela podať žalobu proti jeho vdove. Dávame do pozornosti, že cisár v roku 242 n. l. nazval manželku spoločníč- kou svojho manžela vo veciach božských a ľudských. Uvedené slová po- hanského cisára dokazujú, že manželka nielen v prísnom, ale aj vo voľnom
29 Porovnaj Fragmenta Vaticana 104 Xxxxxx respondit dignitatem mulierum ex honore matrimonii et xxxxxx et xxxxx xxxxxx; D. 1, 9, 1; D. 1, 9, 8.
30 Porovnaj ALBERTARIO, E.: Studi di diritto romano. Milano : X. Xxxxxxx, 1933. s. 187.
31 Na túto tému porovnaj ASTOLFI, R.: Definizione e libertà di matrimonio. 2. ediz. Padova : Xxxxxxx Kluwer CEDAM, 2014, s. 3-50.
32 C. 9.32.4 pr. Gordianus X. Xxxxx. „Adversus uxorem, quae socia rei humanae atque divinae domus suscipitur, mariti diem suum functi successores expilatae hereditatis crimen intendere non possunt“.
rímskom manželstve mala v domácnosti faktickú účasť na náboženskom kulte rodiny svojho manžela (sacra privata). Z uvedeného textu vyplýva, že spoločenské povedomie klasickej doby fakticky považovalo aj manželku si- ne manu za pani domu (domina et xxxx) a za manželovu spoločníčku majú- cu účasť na všetkých jeho veciach, čo opäť svedčí v prospech pravosti Mo- destinovej definície.
V rímskom manželskom práve výraz „communicatio divini iuris“ nemal rovnaký význam v klasickom a justiniánskom období. V klasickom období a pre pohanské náboženstvo vyjadroval účasť manželky na náboženských domácich úkonoch (sacra privata) jej manžela, nezávisle na tom, či jej prí- tomnosť bola právnym účinkom podriadenia moci manžela (manus), alebo či jej participácia bola len faktická na základe sily spoločenského povedo- mia (v prípade voľného manželstva sine manu).
Naproti tomu v neskoršom období, v ktorom kresťanské náboženstvo z verejného a súkromného života Rimanov vytlačilo náboženstvo pohanské, výraz „communicatio divini iuris“ nadobudol iný zmysel. Kresťanstvo po- važovalo manželstvo medzi pokrstenými za sviatosť (sacramentum), pro- stredníctvom ktorej majú kresťanskí manželia účasť na božom živote. Man- želstvo nebolo sviatostné medzi dvoma nepokrstenými a tiež ani medzi po- krstenou a nepokrstenou osobou. Krst bol pre kresťanov vstupnou bránou do božieho života, do života Najsvätejšej Trojice. V tomto novom teologic- kom zmysle slová Modestinovej definície (manželstvo je spoločenstvo pod- ľa božského práva) vyjadrovali, že účasť na božskom živote v manželstve je možná len medzi dvoma pokrstenými manželmi (paritas cultus), t. j. len medzi členmi cirkvi. Preto v justiniánskom práve manželský život podľa božského práva predpokladal rovnaké kresťanské náboženstvo oboch man- želov (paritas cultus). Avšak rozdielne náboženstvo manželov (disparitas cultus) buď bolo manželskou prekážkou alebo mohlo byť príčinou nepriaz- nivého zaobchádzania v oblasti dedenia.
V tejto súvislosti uvedieme niekoľko príkladov. Manželstvo medzi židmi a kresťankami zakázal už cisár Xxxxxxxxxx.33 Manželstvo medzi ortodoxný- mi (pravovernými) a heterodoxnými (voľnomyšlienkármi, inovercami) síce
33 „Imp. Xxxxxxxxxxx a. ad Evagrium. Post alia: quod ad mulieres pertinet, quas iudaei in turpitudinis suae duxere consortium in gynaeceo nostro ante versatas, placet easdem restitui gynaeceo idque in reliquum observari, ne christianas mulieres suis iungant flagitiis vel, si hoc fecerint, capitali periculo subiugentu“, dat. id. aug. Constantio a. II cons. 339 aug. 13 (X.Xx. 16, 8, 6).
V právnych prameňoch z poklasického obdobia nachádzame aj iné právne texty hovoriace o úprave vzťahov medzi kresťanskou a židovskou komunitou. Teodoziánsky kódex obsahoval nariadenia Kon- štantína (z r. 335) zamerané na ochranu náboženskej slobody, a to tým spôsobom, že potláčal trestné postihy židovskej obce voči tým, ktorí chceli prestúpiť na kresťanstvo (X.Xx. 16, 8, 1). Xxxxxxxxxx taktiež obmedzil vlastnícke práva židov pokiaľ išlo o vlastnenie kresťanských otrokov (X.Xx. 16, 9, 1-5).
Na túto tému porovnaj XXXXX, R.: „Catholica Lex“ a nariadenia cisárov týkajúce sa cirkevných zále- žitostí. In: Xxxxxxxx et perpetua voluntas. Trnava : Veda, 2014, s. 40-41.
nebolo zakázané, ale jeho uzavretie malo vážne následky pokiaľ išlo o de- xxxxxx práva34. Z druhej strany existencia rozdielneho náboženstva mohla byť riadnym a právom uznaným dôvodom (iusta causa) na zrušenie zásnub bez ujmy na dedičských právach, ktorá by vznikla v opačnom prípade.35
Záver
Modestinova definícia rímskeho manželstva, ktorú nám kompilátori za- nechali v justiniánskych Digestach, pochádza od tohto rímskeho klasického právnika. Je pôvodná a neinterpolovaná. Jej slová sa dajú interpretovať dvo- jakým spôsobom, a to buď v duchu klasického práva (t. j. v čase jej vzniku) alebo v duchu justiniánskeho práva (t. j. čase jej prijatia). Taktiež ide o defi- níciu, ktorá mala svoj vlastný význam v období rímskej republiky a republi- kánskeho cisárstva (keď Rimania boli pohanmi uctievajúcimi viacerých bo- hov) a svoj vlastný význam v období dominátu (keď kresťanské nábožen- stvo ovládlo súkromný a verejný život Rimanov).
Použitá literatúra
1. ACCARIAS, C.: Précis de droit xxxxxx X. 4. vydanie, Paris : Cotillon et Pichon, 1886, 1432 s. XXXXXXXXXX, X.: Studi di diritto romano. Persone e famiglia. Vol. I. Milano : Giufrè Ed., 1933, s. 522.
2. XXXXXXX, X.: Definizione e libertà di matrimonio. 2. ediz. Padova : Xxxxxxx Kluwer CEDAM, 2014, s. 472.
3. XXXXXXXX, P.: Corso di diritto romano. Diritto di famiglia. Roma : Xxxxxxx Xxxxxxxxxx editore, 1925, s. 515.
4. XXXXX, R.: „Catholica Lex“ a nariadenia cisárov týkajúce sa cirkevných záležitostí. In Xxxxxxxx et perpetua voluntas. Trnava : Veda, 2014, s. 37-47.
5. DI MARZO, S.: Lezioni sul matrimonio xxxxxx X. Roma : XxXxxx di Xxxxxxxxxxxxx, 1972 (ristampa), s. 102.
6. XXXXXXXX, X.: Consortium omnis vitae. In SZ 57, 1937, s. 557-366.
7. XXXXX, X.: La familia romana. Aspetti giuridici ed antiquari sponsalia matrimonio dote. Parte seconda. Roma : XxXxxx di Brestschneider, 2005, s. 908.
8. XXXXX, X.: Beiträge zur Geschichte des griechischen und römischen Familienrechtes. Vol. 2. Erlangen – Leipzig : Deichert, 1894, s. 190.
9. LANFRANCHI, F.: Il Diritto Nei Retori Romani. Contributo alla storia dello sviluppo del diritto romano (R. Università di Roma, Pubblicazione
34 Graecae constitutionis ejusdem Xxxxxxxxxx epitome ex eadem collectione: X. 1, 5, 18; De parentibus non orthodoxis habentibus, vel non habentibus liberos orthodoxos z roku 530: C. 1, 5, 19.
35 Impp. Xxx et Xxxxxxxxx AA. Erythrio P. P. z roku 499: C. 1, 4, 16 ; Impp. Xxx et Xxxxxxxxx AA Erythrio P. P. z roku 469: C. 5, 1, 5.
dell'Istituto di Diritto Romano dei Diritti dell' Oriente Mediterraneo e di Storia di Diritto, IV). Milano : Xxxxxxx Xx., 1938, s. 686.
10. XXXXX, X.: Sullo scioglimento del matrimonio per volontà del paterfamilias. In: BIDR 40, 1932, s. 202-224.
11. XXXXXXX, X.: El matrimonio en derecho romano. Esencia, requisitos de validez, efectos, disolubilidad. Roma : Universita Gregoriana ed., 1970, s. 311.
12. XXXXXXX, X.: Sobre el matrimonio en derecho romano. In Studia et Documenta Historiae et Iuris 37, 1971, s. 337-350.
13. XXXXXXX, X.: Consortium omnis vitae. In: Annali della R. Università di Macerata 5, 1929, s. 27 a nasl.
14. XXXXXXXX, X.: Studi su Xxxxxxx Xxxxxxxxx. Metodologie e tecniche per l’insegnamento del diritto. Torino : Xxxxxxxxxxxx, 2012, s. 256.
15. XXXXXXXX, X.: La conception du mariage d'après les juristes romains. Padova : La Garandola, 1940, s. 66.
ACTA FACULTATIS IURIDICAE UNIVERSITATIS COMENIANAE
Tomus XXXIV
Súdny prieskum vybraných individuálnych aktov Úradu pre verejné obstarávanie
Súdna kontrola verejnej správy je neodmysliteľnou súčasťou právneho štátu. Umožňuje každej fyzickej a právnickej osobe podať žalobu proti individuál- nemu správnemu aktu, za predpokladu, že zasahuje do jej individuálnych práv. Predkladaný článok sa venuje špecifickej oblasti správnych aktov, vy- dávaných pri dohľade nad verejných obstarávaním. Autorka analyzuje súčas- nú právnu úpravu správneho súdnictva, ako aj vývoj judikatúry vo veciach kontroly verejného obstarávania.
Judicial examination of selected individual acts of the Public Procurement Office
Judicial control of public administration is an inherent part of the rule of law. It allows any natural or legal person to bring an action against an individual administrative act, provided that it interferes with its individual rights. This article deals with the specific area of administrative acts issued when supervising public procurement. The author analyzes the current legal regulation of the administrative judiciary as well as the development of the case law on public procurement control.
Gerichtliche Prüfung ausgewählter Einzelakte des Amtes für öffentliches Auftragswesen
Die gerichtliche Kontrolle der öffentlichen Verwaltung ist ein fester Bestandteil der Rechtsstaatlichkeit. Sie erlaubt es jeder natürlichen oder
1 Príspevok bol spracovaný v rámci projektu APVV-17-0641 Zefektívnenie právnej úpravy verejného obstarávania a jej aplikácie v kontexte práva Európskej únie, udeleného Agentúrou na podporu vý- skumu a vývoja.
juristischen Person, gegen einen einzelnen Verwaltungsakt zu klagen, sofern dieser in ihre individuellen Rechte eingreift. Dieser Artikel befasst sich mit dem spezifischen Bereich von Verwaltungsakten, die bei der Überwachung des öffentlichen Auftragswesens erlassen wurden. Der Autor analysiert die derzeitige rechtliche Regelung der Verwaltungsjustiz sowie die Entwicklung der Rechtsprechung zur öffentlichen Beschaffungskontrolle.
Kľúčové slová: rozhodnutia, opatrenia, súdny prieskum, verejné obstará- vanie, Úrad pre verejné obstarávanie
Keywords: decisions, measures, judicial review, public procurement, Public Procurement Office
Schlüsselwörter: Entscheidungen, Maßnahmen, gerichtliche Überprüfung, öffentliches Auftragswesen, Amt für öffentliches Auftragswesen
Úvod
Súdny prieskum správnych aktov, tzv. Správne súdnictvo s je významný prostriedok kontroly verejnej správy. Zákon č. 162/2015 Z. z. Správny súd- ny poriadok v aktuálnom zneni (ďalej len „SSP“) upravuje generálnu klau- zulu v zmysle ktorej sa každy môže domáhať súdnej ochrany, pokiaľ došlo zo strany verejnej správy k zásahu do jeho právneho stavu.2 Normy správ- neho práva upravujú právne vzťahy vyskytujúce sa v rôznych oblastiach ve- rejnej správy, ako aj množstvo inštitútov a činností vykonávaných orgánmi verejnej správy, ktoré je náročné presne identifikovať a kategorizovať. Ve- rejné obstarávanie predstavuje osobitnú oblasťvýkonu verejnej správy, ktorá taktiež podlieha správnemu dohľadu. Zo strany správneho orgánu môže dôjsť k vydaniu správneho aktu a zásahu do individuálnych práv. Právo účastníka konania domáhať sa nápravy porušeného práva, predpokladá správnu kvalifikáciu právneho inštitútu, t.j. podanie tomu zodpovedajúcej správnej žaloby. V opačnom prípade bude uplatnenie súdnej ochrany neús- pešné.
1. Správne súdnictvo
Súdny prieskum správnych aktov je neodmysliteľnou súčasťou právneho štátu. Vychádza zo základného princípu demokracie, a materiálneho chápa- nia demokratického a právneho štátu. v zmysle ktorého musí byť verejná správa kontrolovaná súdnou mocou: „Deľba moci je princípom právneho štátu a demokratického usporiadania verejných vecí. Moc musí obmedzovať
2 § 2 SSP
moc...Ak moc neobmedzí moc, potom moc obmedzí a napokon celkom zničí slobodu občanov.“3 V zmysle tohto princípu musí byť verejná správa ako prejav výkonnej moci v štáte podriadená kontrolným mechanizmom zo strany súdnej moci.
Správne súdnictvo v SR má svoj právny základ v čl. 46 ods. 2 ústavného zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších zmien (ďalej len „Ústava SR“): „Kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrá- tený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby pre- skúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z prá- vomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.“
Pod pojmom správne súdnictvo rozumieme vo všeobecnosti súdny prie- skum aktov vydaných orgánmi verejnej správy, ako externú kontrolu verej- nej správy zo strany súdnej moci. Jedna z početných definícií chápe správne súdnictvo ako „súdnu kontrolu verejnej správy, ktorej cieľom je ochrana subjektívnych práv dotknutých aktmi verejnej správy, a teda je to kontrola zákonnosti výkonu verejnej správy.“4
Správne súdnictvo poskytuje ochranu práv jednotlivcom prostredníc- tvom vlastnej rozhodovacej činnosti. Správna žaloba predstavuje oprávnenie účastníka konania domáhať sa ochrany svojich subjektívnych práv, pokiaľ sa domnieva, že došlo k ich porušeniu zo strany orgánu verejnej správy pri výkone jeho činností
Právnu úpravu súdneho prieskumu správnych aktov v súčasnosti nachá- dzame v zákone SSP, ktorý od 1.7.2016 nahradil dovtedy účinnú právnu úpravu zákona č. 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku v znení ne- skorších zmien (ďalej len občiansky súdny poriadok).
Podľa § 2 ods. 2 SSP: Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu ve- rejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za pod- mienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. Možnosť domáhať sa ochrany na správnom súde je koncipovaná širšie v po- rovnaní s Ústavou. Nielen osoby, ktorej práva boli porušené, ale aj každá fyzická osoba alebo právnická osoba, ale aj ktorá sa cíti dotknutá na svojich právach zo strany orgánu verejnej správy môže žiadať nápravu na správnom súde. Na súdny prieskum postačí už len tvrdenie osoby, že sa cíti dotknutá.
Nový SSP v mnohom nadviazal na predchádzajúcu úpravu občianskeho súdneho poriadku, no značne ju precizuje a rozširuje možnosti súdneho
3 XXXXXX, X.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Praf UK, 2001, s.120
4 XXXXX, E: Správní soudnictví. Slovník veřejného práva československého, IV. Díl, Brno: 1938.
prieskumu správnych aktov. Správne súdnictvo poskytuje ochranu verejným subjektívnym právam individuálne určeným subjektom.
Prináša so určité zmeny súdnej kontroly správnych aktov. Jednou z nich je prieskum ďalších druhov rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktoré do 1.7.2016 nepodliehali súdnemu prieskumu, ale aj individuálnych opatrení orgánov verejnej správy, ak sa nimi zasahuje do subjektívnych práv jednot- livcov. Pokiaľ chceme aby správne súdy poskytovali účinnú ochranu dotk- nutých práv fyzických ako aj právnických osôb, je nevyhnutné zadefinovať základné pojmy súdneho prieskumu, a analyzovať správne akty, ktoré v zmysle “novej” právnej úpravy podliehajú súdnemu prieskumu.
Rozhodnutie a opatrenie ako individuálne správne akty SSP na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy občianskeho súdneho poriadku5 dôsled- ne rozlišuje pojmy rozhodnutie a opatrenie ako individuálne správne akty.6
2. Rozhodnutie
Rozhodnutie predstavuje základny individuálny správny akt, podrobne rozobraný v odbornej literatúre.
Podľa Xxxxxxxxxxxx ide o výsledok rozhodovania správnych orgánov
o práve, právom chránenom záujme alebo povinnosti konkrétnej fyzickej osoby alebo právnickej osoby v oblasti verejnej správy, a to v zákonom upravenom procesnom postupe (v správnom konaní)7.
Xxxxxx definuje rozhodnutie ako individuálny správny akt – výsledok rozhodovacích procesov vo verejnej správe. Rozhodnutím sa autoritatívnym spôsobom zasahuje do práv, právom chránených záujmov a povinností fy- zických osôb a právnických osôb a statusových pozícií orgánov verejnej správy.8
SSP, vymedzuje v § 3 ods.1 písm. b) rozhodnutie orgánu verejnej správy na účely súdneho prieskumu ako správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhod-
5 Bližšie pozri 5.časť zákona č.99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov
6 Podľa doterajšej právnej úpravy §244 a nasl. občianskeho súdneho poriadku v správnom súdnictve sa preskúmavali predovšetkým rozhodnutia a postupy orgánov verejnej správy, ako aj nezákonný zásah orgánu verejnej správy. Rozhodnutiami sa rozumeli také individuálne správne akty, ktoré zakladajú, menia alebo zrušujú oprávnenia a povinnosti fyzických alebo právnických osôb, alebo ktorými môžu byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté. Postupom správneho orgánu sa rozumela aj jeho nečinnosť. Okrem týchto ešte 5. časť ob- čianskeho súdneho poriadku upravovala tzv. osobitné typy konaní, napr. konanie o vykonateľnosti rozhodnutí cudzích správnych orgánov, konanie vo volebných veciach.
7 XXXXXXXXXXX, S.: Správny poriadok. Komentár.Šamorín:Xxxxxxx, 2013,s. 216. ISBN: 978-80- 00000-00-0.
8 XXXXXX, X. In XXXXXX, M. a kol.: Správne právo procesné. Všeobecná časť. 1.vyd. Bratislava: X.X. Xxxx, 2013,s.168. ISBN: 978-80-89603-13-8.
nutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a za- kladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka. Ide o značne široké chápanie rozhodnutia, keďže primárnym definičným znakom je formálne označenie správneho aktu ako „rozhodnutie“. Druhým definičným znakom, ktorý musí spĺňať rozhodnutie aby podliehalo súdnemu prieskumu je zásah do právneho stavu osoby, ktorej je adresované
3. Opatrenie
SSP zavádza okrem súdneho prieskumu rozhodnutí aj prieskum opatrení ako individuálnych správnych aktov vydávaných orgánmi verejnej správy. V ustanovení § 3 ods. 1 písm. c) SSP je definované opatrenie orgánu verej- nej správy na účely súdneho prieskumu ako správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorým sú alebo môžu byť prá- va, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby priamo dotknuté.
Citované ustanovenie značne rozširuje pôsobnosť správneho súdu o pre- skúmateľnosť opatrení orgánov verejnej správy. Všetky výsledky rozhodo- vacej činnosti správnych orgánov, ktoré nebudú žalovateľné ako rozhodnu- tie, bude možné preskúmať súdom ako opatrenie, ktoré predstavuje vše- obecnú formu súdneho prieskumu zákonnosti správnych aktov.9 Má zabrániť pochybnostiam v prípade špecifických druhov správnych aktov, ktoré nebude možné subsumovať pod definíciu rozhodnutia. Cieľom tejto právnej úpravy je zabezpečiť aby nedochádzalo k odopretiu možnosti súd- neho prieskumu atypických správnych aktov a bola v plnej miere zabezpe- čené súdna ochrana fyzických a právnických osôb.
V praxi vyvstáva otázka, čo môžeme rozumieť pod pojmom „opatrenie“ v zmysle SSP. Podľa dôvodovej správy k SSP sú takýmito opatreniami najmä záznam a poznámka v katastri nehnuteľností, písomné oznámenie stavebného úradu, že nemá námietky voči uskutočneniu stavieb, stavebných úprav a udržiavacích prác, registrácia alebo zmena v registri pozemkových spoločenstiev, ako aj samotné listy orgánov verejnej správy (napr. písomné oznámenie výsledku prešetrenia sťažnosti podľa § 20 zákona č. 9/2010 Z. z.
o sťažnostiach v znení neskorších zmien), ktorými sa oznamuje, že nebolo vyhovené návrhom alebo žiadostiam fyzických osôb a právnických osôb, za predpokladu, že vydaním takéhoto opatrenia môžu byť priamo dotknuté ich
9 RUMANA, I. In HANZELOVÁ I., XXXXXX X., XXXXXXXXXXX X.: Správny súdny poriadok. Ko- metár. Bratislava: Xxxxxxx Kluwer, 2016. S.38. ISBN:987-80-8168-468-5.
práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti.10 Rozlišovanie rozhodnutí a opatrení má význam z hľadiska správnej formulácie, a úspešnosti podania žaloby.11
4. Verejné obstarávanie ako súčasť verejnej správy
Verejné obstarávanie predstavuje špecifický predmet právnej regulácie, ktorá stojí na pomedzí súkromnej a verejnej správy. Zákon č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len ZVO) upravuje zadávanie zákaziek na dodanie tovaru, zákaziek na uskutoč- nenie stavebných prác, zákaziek na poskytnutie služieb, súťaž návrhov, za- dávanie koncesií na stavebné práce, zadávanie koncesií na služby a správu vo verejnom obstarávaní.12 Verejné obstarávanie je legálne definonavé ako súhrn pravidiel a postupov upravených ZVO, ktorými sa zadávajú zákazky, koncesie a súťaže návrhov.13
Verejné obstarávanie je zákonom upravený proces, ktorým orgány verej- nej správy alebo verejnoprávne inštitúcie nakupujú produkty, služby a ve- rejné práce.14 Výsledkom je uzavretie kontraktu na zadanie zákazky, doda- nie tovaru, príp.s lužby, ktorý má svojou podstatou súkromnoprávny charak- ter. Verejnoprávny prvok je v tomto procese reprezentovaný obstaráva- teľom. V pozícií verejného obstarávatea je vždy verejný subjekt, ktorý na základe výsledku procesu verejného obstarávanie realizuje nákup/zákazku z verejných prostriedkov. Pre posúdenie postavenia právnickej osoby ako verejného obstarávateľa v zmysle právnej úpravy je potrebné vychádzať z účelu zákona o verejnom obstarávaní. Zákonodarca v uvedenej právnej norme nevylučuje, že právnická osoba nesmie okrem činnosti podmieňujú- cich jej postavenie verejného obstarávateľa vykonávať aj ďalšie činnosti majúce charakter priemyselnej alebo komerčnej činnosti.15
V procesoch verejného obstarávania je nevyhnutné dodržiavať základné príncípy verejného obstarávania, ktoré sú zákonné vyjadrené v § 10 ods. 2
10 Dôvodová správa k Správnemu súdnemu poriadku. [online] Dostupné na: <xxxxx://xxx.xxxx.xx/ web/Default.aspx?sid=zakony/zakon&MasterID=5282>[ cit.27.10.2018]
11 Bližšie k rozlišovaniu rozhodnutia aopatrení na účely súdneho prieskumu pozri: XXXXXXXX, M.: Rozhodnutie a opatrenie orgánu verejnej správy a ich súdny xxxxxxxx.XX: Právny obzor č. 1/2018, str. 62-81.
12 §1 ods.1 zákona č. 343/2015 o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
13 §2 ods. 1 zákona č. 343/2015 o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov.
14 Osobitná správa Európskeho dvora audítorov č. 10/2015. s. 6. [online]. Dostupné na
<xxxxx://xxxxxxxxxxxx.xxxxxx.xx/xx/xxxxxxxxxxx-xxxxxx/-/xxxxxxxxxxx/x0x0xx0x-x0xx-000x-00xx- 9eb3f5aada23/language-sk/format-PDF>. [cit.27.10.2018].
15 Rozhodnutie NSSR sp. zn. 6Sžf/7/2011 zo dňa 20. 07. 2011. Dostupné online na <xxxx://xxxxx.xxx.xx/ 6Szf/7/2011> [ cit.27.10.2018]; Rozhodnutie NSSR sp. zn. 4Sžf/24/2011 zo dňa 25. marca 2011 Do- stupné online na: <xxxxx://xxx.xxxx.xx/xxxx/xxx/00000.xxx> [ cit.27.10.2018]
XXX, x.x. xxxxxxx rovnakého zaobchádzania, princíp nediskriminácie hospo- dárskych subjektov, princíp transparentnosti, princíp proporcionality, prin- cíp hospodárnosti a efektívnosti v súlade s legislatívou a judikatúrou EÚ. Primárnym účelom stanovenia predmetných princípov je, aby sa zabezpeči- la transparentnosť postupov vo verejnom obstarávaní a aby sa verejné ob- starávanie otváralo hospodárskej súťaži, ktorú by následne rozvíjalo a chránilo. Transparentnými postupmi vo verejnom obstarávaní sa má za- bezpečiť efektívna konkurencia, ktorá bude mať efektívny vplyv tak na uchá- dzačov ako aj na verejných obstarávateľov a obstarávateľov.16
Je vo verejnom záujme, aby verejné prostriedky boli vynakladané hos- podárne a transparentne. Keďže ide o subjekty verejnej moci, ktoré hospo- dária s verejnými prostriedkami, je nevyhnutné aby tento proces podliehal kontrole/dohľadu verejnej správy.
Dohľad nad verejným obstarávaním. ako aj štátnu správu v oblasti verej- ného obstarávania vykonáva Úrad pre verejné obstáravanie („ÚVO”).17 Do- hľad nad verejným obstarávaním predstavuje revízny postup podľa § 163 písm. B) ZVO.
5. Súdny prieskum vybraných správnych aktov na úseku dohľadu nad verejným obstarávaním
Aj keď samotný process verejného obstarávania nepredstavuje správne konanie a v jeho priebehu sa nevydávajú správne akty, ktoré by podliehali súdnemu prieskumu, výkon dohľadu vykonávaný ÚVO môže znamenať zá- sah do subjektívnych práv fyzickej alebo právnickej osoby a v takomto prí- pade musí podliehať súdnemu prieskumu.18
Podľa § 175 ZVO je ÚVO oprávnený viesť konanie a následne vydáť rozhodnutie, ktorým nariadi vo vzťahu k zákazke alebo koncesii alebo ich časti a) odstrániť protiprávny stav alebo b) zrušiť použitý postup zadávania zákazky alebo koncesie, postup zadávania časti postup zadávania časti zá- kazky alebo časti koncesie alebo súťaž návrhov.
Predmetné ustanovenie vymedzuje typy rozhodnutí, ktoré ÚVO vydáva ako výsledok konania o preskúmanie úkonov kontrolovaného subjektu.
16 XXXXXXXXX, S.: Komentár k ZVO (343/2015 Z. z. - detailné spracovanie) – § 10. .[online].Dostupné na
<xxxxx://xxx.xxxxxxxxxx.xx/00/xxxxxxxx-x-xxx-000-0000-x-x-xxxxxxxx-xxxxxxxxxxx-00-xxxxxxxx- povinnosti-verejneho-obstaravatela-a-obstaravatela- uniqueidmRRWSbk196FPkyDafLfWAF_sTsKx6cidGzrHZaFY_xUwGCSYjfVW-Q/>. [cit.27.10.2018]
17 K pôsobnosti ÚVO bližšie pozri § 147 ZVO
18 ÚVO má podľa § 140 ZVO postavenie ústredného orgánu štátnej správy pre oblasť verejného obsta- rávania a v zmysle nasledujúcich ustanovení zákona disponuje verejnomocenskými oprávneniami, ktoré sú spôsobilé zasiahnuť do práv a povinností subjektov a môžu podliehať súdnemu prieskumu.
ÚVO môže v konaní o preskúmanie úkonov kontrolovaného odstrániť pro- tiprávny stav alebo zrušiť použitý postup zadávania zákazky, postup zadá- vania časti zákazky alebo súťaž návrhov, a to za podmienky, že postupom kontrolovaného bol porušený tento zákon a porušenie malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania.19 Tieto rozhodnutia sú po využití opravného prostriedku, t.j. odvolanie20 preskúmateľné v správnom súdnictve.21
6. K preskúmateľnosti správnych aktov vydávaných na úseku kontroly verejného obstarávania
V rozhodovacej praxi Najvyššieho súdu SR (ďalej len „NSSR“) sa vy- skytli problémy s preskúmateľnosťou zákonnosti Protokolu o výsledku kon- troly dodržiavania ZVO (ďalej len „Protokol“) a Zápisnice o prerokovaní protokolu o výsledku kontroly dodržiavania ZVO (ďalej len „Zápisnica“), Vyjadrení k namietaným skutočnostiam vedúceho kontrolovaného subjektu ku kontrolným zisteniam (ďalej len „Vyjadrenie“), príp. Záverečných správ z kontroly (ďalej len „Správy“) alebo Záverov z opätovnej kontroly (ďalej len „Závery“).
NSSR judikoval uznesenie NSSR z 25. apríla 2018, sp. zn. 6 Sžfk 15/2018,22 v ktorom na základe ustálenej rozhodovacej praxe určil charak- ter, aj podmienky súdneho prieskumu spomínaných správnych aktov na úseku VO.
Protokol a Zápisnica v prípade, ak kontrolovanému subjektu neukladajú práva a povinnosti, sú iba podkladovým materiálom pre prípadné rozhodnu- tie o uložení sankcie za spáchanie správneho deliktu na úseku verejného ob- starávania. Tieto správne akty nie sú spôsobilé zasiahnuť do práv a povin- ností kontrolovaného subjektu, pretože majú iba predbežnú povahu, a preto nepodliehajú súdnemu prieskumu.
Až v prípade, ak správny orgán zvolí na základe zistení z kontroly záko- nom predpísaný postup a vyvodí z kontrolných zistení pre žalobcu sankčný postih, bude rozhodnutie o uložení pokuty, ako aj postup správneho orgánu tomuto rozhodnutiu predchádzajúci, preskúmateľný súdom, pretože až tým- to rozhodnutím dôjde k zásahu do práv a povinností žalobcu.23
19 Dôvodová správa k návrhu zákona 343/2015 Z.z. o verejnom obstarávaní. [online]. Dostupné na:
<xxxxx://xxx.xxxxxxxx.xx/xxxxxxxx-xxxxxx/xxx-0000/000-0000-x-x.xxxx>.[cit. 29.10.2018]
20 §177 ZVO
21 Výslovne to upravuje §178 ods. 4 ZVO
22 Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 25.4. 2018, sp. zn. 6Sžfk/15/2018 publiko- vané v Zbierka stanovísk NS a súdov SR 6/2018 pod č. 53. Dostupné online na:
<xxxxx://xxx.xxxx.xx/xxx-0000/>[cit. 29.10.2018]
23 Tamtiež
Predmetné rozhodnutie vychádza z ustálenej rozhodovacej praxe NSSR v iných obdobných prípadoch, napr. 1Sžfk/9/2017, 6Sžfk/15/2018, 4Sžfk/25/2018, 10Sžfk/9/2018, 4Sžfk/42/2017, 4Sžfk/7/2018,
4Sžfk/30/2017, 6Sžfk/6/2016.
V inom prípade sa NSSR vyjadril k súdnemu prieskumu „Záverov“.
Záver z opätovnej kontroly ako taký nepodlieha súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože nepredstavuje zásah do práv a právom chrá- nených záujmov kontrolovaného subjektu. Záver z opätovnej kontroly ne- predstavoval reálny zásah do práv sťažovateľa, nakoľko nebol exekučným titulom, t.j. materiálne nebol vykonateľný. Inými slovami jeho vydaním ne- mohlo dôjsť k reálnemu zmenšeniu majetku sťažovateľa.24
Judikatúra NSSR však nebola v prípadoch súdneho prieskumu správnych aktov vydávaných na úseku kontroly VO vždy jednotná. Napr. NSSR uzne- sením 5Sžf/31/2011 zrušil predchádzajúce uznesenie Krajského súdu v Bra- tislave, ktorým bolo zastavené konanie o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti Zápisnice. Odôvodnil to nasledovne: Výsledkom kontroly, počas ktorej boli zistené nedostatky, je tiež autoritatívne uloženie povinnosti kontrolovanému subjektu, ktorý hoci je orgánom štátnej správy má v tomto prípade postavenie účastníka správneho konania, aby tieto ne- dostatky odstránil. Napriek tomu, že nejde o sankciu, predstavuje uloženie povinnosti podľa § 13 ods. 6 zákona o kontrole zásah do práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu. Preto aj takéto uloženie povinnosti odstrániť nedostatky zistené kontrolou musí mať svoj základ v riadne zistenom skutkovom stave a musí byť odôvodnené nielen poukazom na právnu úpravu a všeobecný odkaz na výsledky kontroly.
A obdobný názor zastal aj rozsudkom 5Sžf/26/2012. Najvyšší súd pova- žuje za potrebné zdôrazniť, že zatiaľ čo protokol a zápisnica o prerokovaní protokolu ako také nepodliehajú súdnemu prieskumu v správnom súdnictve, pretože osebe nepredstavujú zásah do práv a právom chránených záujmov kontrolovaného subjektu, ich časť obsahujúca uloženie povinnosti alebo sankcie je nutne, s ohľadom na ich spôsobilosť takéhoto zásahu, vylúčená spod negatívnej enumerácie súdnehu prieskumu.
Takýto prístup je v súlade nielen s Ústavou Slovenskej republiky, ale tiež rešpektuje európske štandardy vyjadrené tiež v odporúčaní Rady Euró- py Rec (89)8, ktoré upravuje dočasnú súdnu ochranu poskytovanú v správ- nych záležitostiach. V zmysle cit. odporúčania: termín správny akt znamená v súlade s rezolúciou (77)31 o ochrane jednotlivca vo vzťahu k správnym aktom správnych orgánov každé jednotlivé opatrenie alebo rozhodnutie pri-
24 Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/13/2017 zo dňa 21. 02. 2018. [online]. Dostupné na: <xxxxx://xxx.xxxx-xxx.xx/xx/xxxxxxxxx-xxxx-xx/-/xxxx/XXXX-XX-XXXX-0000- 1016200435_1>/>[cit. 29.10.2018]
jaté pri výkone správy verejným orgánom, ktoré priamo zasahuje do práv, slobôd alebo záujmov osôb (k tomu pozri napríklad nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 21/08).
Na tomto mieste je potrebné podotknúť, že rozhodovacia prax správnych súdov, ktorá umožňuje v správnom súdnictve preskúmavať aj individuálne správne akty sa odzrkadlila aj v SSP, ktorý umožňuje sudny prieskum opatrení ako individuálnych správnach aktov (pozri predchádzajúcu stať). Musí teda ísť o individuálny správny akt vo vzťahu k subjektom práva, ktorým sa ukladajú práva, povinnosti, prípadne sa zasahuje do slobôd alebo záujmov týchto subjektov
Záver
Prijatím SSP došlo podľa môjho názoru k rozšíreniu súdneho priesku- mu správnych aktov. Kým do 1.7.2016 boli preskúmateľné rozhodnutia orgánov verejnej správy, podľa súčasnej úpravy možno žalobou napadnúť aj opatrenie orgánu verejnej správy individuálnej povahy, ktoré svojou povahou zasahujú do subjektívnych práv fyzických osôb a právnických osôb. Súdnemu preskúmaniu preto podliehajú aj také správne akty orgá- nov verejnej správy, ktoré nespĺňajú formálne náležitosti rozhodnutia, za predpokladu, že sa nimi právne záväzným spôsobom (bez možnosti nápra- vy prostredníctvom riadnych opravných prostriedkov) zakladajú, menia alebo rušia práva alebo povinnosti fyzických alebo právnických osôb ale- bo sa ich priamo dotýkajú.
Na základe v súčastnosti platnej a účinnej právnej úpravy SSP, ako aj ju- dikatúry NSSR je zrejmé, že nemožno jednoznačne povedať, či správne ak- ty vydávané na úseku kontroly verejného obstarávania podliehajú súdnemu prieskumu. Napriek tomu, že ustálená rozhodovacia prax zastáva názor, že správne akty ako Protokoly, Zápisnice, Správy a Závery sú iba podkladmi pre ďalšie konanie a vydanie rozhodnutia, ktoré bude podliehať súdnemu prieskumu.
Myslím si, však, že že tieto osobitné akty, vydávané na úseku kontroly verejného obstarávania spĺňajú definíciu opatrenia v zmysle SSP. Preskú- mateľné v správnom súdnictve budú za splnenia základnej podmienky, t.z., že predstavujú zásah do právneho stavu fyzicke, alebo právnickej oso- by, ktorej sú adresované. Aby boli spomínané akty spôsobilým predme- tom súdneho prieskumu, musí výslovne určovať povinnosti kontrolovanému subjektu..
Domnievam sa, že obdobný vzorec je možné použiť nielen na oblasť kontroly verejného obstarávania aj na iné oblasti verejnej správy. Zastávam názor, že na určenie preskúmateľnosti správneho aktu nie je rozhodujúca
forma, ale či týmto aktom došlo k zásahu do individuálnych práv, právom chránených záujmov a povinnosti subjektu v oblasti verejnej správy.
Použitá literatúra
1. XXXXXXXX, X. – XXXXX, M. – XXXXXXX, M. – FILOVÁ, M. a kol.: Správny súdny poriadok. Komentár. Bratislava: X.X. Xxxx, 2018, ISBN 978-80-7400-678-4. 1824 s.
2. XXXXXXXX, M.: Rozhodnutie a opatrenie orgánu verejnej správy a ich súdny prieskum. In Právny obzor č. 1/2018, str. 62-81.
3. XXXXX, E: Správní soudnictví. Slovník veřejného práva českosloven- ského, IV. Díl, Brno: Brno, 1938.
4. XXXXXXXXXXX, S.: Princípy dobrej verejnej správy a Rada Európy. Bratislva: Iura Edition, 2012.
5. XXXXXXXXXXX, S.: Správny poriadok. Komentár. Šamorín: Xxxxxxx, 2013, s. 216. ISBN 978-80-89122-85-1.
6. XXXXXXXXX, S.: Komentár k ZVO (343/2015 Z. z. – detailné spracova- nie) – § 10. [online].Dostupné na <xxxxx://xxx.xxxxxxxxxx.xx/00/xxxxxxxx- k-zvo-343-2015-z-z-detailne-spracovanie-10-zakladne-povinnosti- verejneho- obstaravatela-a-obstaravatela-uniqueidmRRWSbk196FPkyDafLfWAF_ sTsKx6cidGzrHZaFY_xUwGCSYjfVW-Q/>. [cit.27.10.2018]
7. Osobitná správa Európskeho dvora audítorov č. 10/2015. s. 6. [online]. Dostupné na <xxxxx://xxxxxxxxxxxx.xxxxxx.xx/xx/xxxxxxxxxxx-xxxxxx/-/xxxxxxxxxxx/ b9b0fc4c-a0cc-494c-84eb-9eb3f5aada23/language-sk/format-PDF>. [cit.27.10.2018].
8. XXXXXX, X.: Teória práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Praf UK, 2001, s. 120.
9. RUMANA, I. In Hanzelová I., Xxxxxx X., Xxxxxxxxxxx X.: Správny súdny poriadok. Kometár. Bratislava: Xxxxxxx Kluwer, 2016. S. 38. ISBN 987- 80-8168-468-5.
10. XXXXXX, M. a kol.: Správne právo hmotné. Všeobecná časť. 1. vyd. Bratislava: X.X.Xxxx. 2012, s. 352. ISBN 978-80-89603-30-5.
11. XXXXXX, M. a kol.: Správne právo procesné. Všeobecná časť. 1. vyd. Bratislava: X.X. Xxxx, 2013. 278 s. ISBN 978-80-89603-13-8.
ACTA FACULTATIS IURIDICAE UNIVERSITATIS COMENIANAE
Tomus XXXVII
V krátkosti o sexualite a sexuálnej kriminalite
Článok je vo všeobecnosti zameraný na problematiku ľudskej sexuality a s ňou spätej sexuálnej kriminality. Snahou autorky je v krátkosti predostrieť čitateľovi nielen základné informácie z tejto oblasti, ale poskytnúť zároveň aj určité námety a odporúčania v rovine teoretickej i praktickej.
Briefly about sexuality and sexual criminality
The paper is generally focused on the issue of human sexuality and sexual criminality linked to it. The author's effort is not only to present briefly basic information in this area to the reader, but also to provide some ideas and recommendations in the theoretical and practical terms.
Im kurzen über Sexualität und Sexualkriminalität
Der Aufsatz beschäftigt sich im Allgemeinen mit der Problematik der menschlichen Sexualität und mit dieser verbundener Sexualkriminalität. Die Autorin bemüht sich dem Leser im Kurzen nicht nur die Grundinformationen aus diesem Bereich, sondern auch einige theoretische und praktische Themen und Empfehlungen zu präsentieren.
Kľúčové slová: právo, morálka, sexuálna kriminalita, latencia kriminality, sexuálna deviácia.
Keywords: law, morality, sexual criminality, latency of criminality, sexual deviation.
Schlüsselbegriffe: Recht, Moral, Sexualkriminalität, Latenz der Kriminalität sexuelle Abweichung.
1 Článok autorky je spracovaný v rámci riešenia projektu APVV č. 16 – 0471 „Sexuálne zneužívanie detí a zverených osôb“.
Niekoľko postrehov na úvod i zamyslenie sa
Žijeme už takmer dvadsiate roky tretieho tisícročia, čomu by v právnom štáte podľa môjho názoru mal zodpovedať i morálny vývoj jednotlivcov a ich rôznorodých zoskupení v súčasnej, možno povedať iste demokratic- kejšie i vzdelanostnejšie koncipovanej spoločnosti. Domnievam sa však, že veru nie je tomu celkom tak…
Isteže – morálka reguluje v porovnaní s právom jednoznačne širší okruh spoločenských vzťahov a vo svojich požiadavkách je možno ešte náročnej- šia než právo samotné, pretože jej hodnotenia sa vzťahujú nielen na činy, ale aj na názory, pohnútky, motívy a pod., ktoré k činu viedli. Z toho, čo som naznačila však nevyplýva, že by morálka bola zameraná len na motívy rozhodovania predchádzajúce konaniu a právo len na výsledok ich pôsobe- nia. A neznamená to ani to, že by právne normy na rozdiel od noriem mo- rálnych pôsobili len na vonkajšiu stránku regulovaných vzťahov. Je potreb- né si totižto uvedomiť, že všetky spoločenské normy (t. j. normy právneho i neprávneho charakteru) sú vo vzťahu k svojím adresátom určitými vonkaj- šími príkazmi, kým sa nezmenia na príkazy vnútorne akceptované.2
Som presvedčená, že práve v súčasnej dobe a spoločnosti by sa právo a morálka mali formovať do stále užšieho a pevnejšieho zväzku.
Faktom však zostáva, že premena práva a morálky na vnútorné príkazy v duchu ich dôsledného zachovávania na základe zvyku a najmä presvedče- nia o ich spravodlivosti bude – vychádzajúc z deštrukcie hodnotového sys- tému tvoriaceho základ morálky (ako jedného z nie nepodstatných krimino- génnych faktorov determinujúcich nárast kriminality vo všeobecnosti, ako aj v jej jednotlivých oblastiach – sexuálnu kriminalitu nevynímajúc) ešte pomerne dlhý časový interval zlyhávať.
1. Sexualita a sexuálna kriminalita
V živote každého z nás sexualita zohráva pomerne významnú úlohu, pri- čom ako odraz určitých psychických funkcií v mnohom ovplyvňuje nielen formovanie našej osobnosti, ale podieľa sa v širokej miere aj na tvorbe na- šich medziľudských vzťahov, pričom si treba zároveň uvedomiť skutočnosť, že táto nie je vyslovene len záležitosťou pudovou, ako sa mnohí mylne
2 O. i. pozri napr.: Kolektív autorov pod vedením XXXXXXX, P.: Teória štátu a práva. Bratislava: Ob- zor, 1977, s. 210-212. alebo XXXXXX, X. – XXXXXXXXXX, N.: Úvod do štúdia práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, 1988, s. 41-42. ISBN 80-7160- 106-3.
domnievajú. Možno ju zaradiť k tým fenoménom, ktoré podstatným spôso- bom dokážu pôsobiť na ľudské správanie a ovplyvňovať ho či už v pozitív- nom alebo práve naopak – v tom negatívnom zmysle slova, teda v spojitosti s páchaním trestnej a inej protispoločenskej činnosti.
Je samozrejmé, že pohľady a názory na ľudskú sexualitu a ňou motivo- vanú trestnú činnosť sa v historickom priereze vývoja spoločnosti rôznili, menili a zmenám sústavne podliehajú predovšetkým v závislosti od spolo- čenských požiadaviek a potrieb, od náboženských, právnych či etických no- riem a zvyklostí. Každá spoločnosť (pochopiteľne vykazujúc určité špecifi- ká pre tú – ktorú krajinu) sa teda snaží o určitú reguláciu sexuálneho sprá- vania sa svojich členov prostredníctvom množstva spoločenských noriem, právnych i neprávnych.
Problematika sexuality ako takej vrátane problematiky spätej so sexuál- nou kriminalitou sa v poslednom období dostáva vo väčšej miere do pozor- nosti než v minulosti aj v našej spoločnosti. Možno povedať, že vďaka jej odtabuizovaniu, širším možnostiam prístupu k informáciám a odborným publikáciám (našich i zahraničných autorov) spracovaným nielen z hľadísk právnych, ale aj kriminologických, kriminalistických, sociologických, psy- chologických, psychiatrických, medicínskych či terapeutických, jej poníma- nie zaznamenáva značný posun vpred.
Istá, povedala by som nevšímavosť či odsúvanie špecifík tejto problema- tiky na okraj nášho záujmu v minulosti nás dnes posúva do roviny, kedy sa snažíme i po rekodifikácii trestnoprávnych noriem konkrétnymi novelizá- ciami Trestného zákona nájsť čo najoptimálnejšie riešenia právnej úpravy aj v tejto oblasti. Sústavne však treba byť v pozornosti a mať na zreteli dyna- miku zmien vo vývoji našej spoločnosti, nakoľko táto prirodzene prináša so sebou aj existenciu ďalších podmienok na rozvíjanie a prehlbovanie tohto druhu kriminality. V daných súvislostiach nezodpovedanou otázkou preto zostáva, či dokážeme na tieto tendencie dostatočne pružne, v určitom pred- stihu (prognostický aspekt) a za pomoci poznatkov iných vied (nakoľko ide o problematiku jednoznačne interdisciplinárnu) reagovať adekvátnou práv- nou úpravou tak, aby sme v budúcnosti zabránili širokému spektru závaž- ných problémov s ktorými je problematika sexuálnej kriminality nepochyb- ne spojená.
V súvislosti so skúmanou problematikou považujem za potrebné zvýraz- niť tú skutočnosť, že s určitými odchýlkami spätými so samotným vyme- dzením pojmov ako sú kriminalita, delikvencia a trestný čin, sa v súčasnej odbornej literatúre čoraz častejšie stretávame s pojmom „sexuálna krimina- lita“, ktorý sa viaže jednak na sexuálne trestné činy, sexuálnu delikvenciu, mravnostnú ale sčasti aj násilnú kriminalitu (napr. trestné činy páchané v rámci domáceho násilia, medzi ktoré (okrem iných) možno zaradiť predo- všetkým sexuálne zneužívanie žien, ako aj jedincov najzraniteľnejších ve-
kových skupín, akými sú najmä deti a staršie osoby, resp. inak povedané – osoby vyššieho veku).
Súbežne v danom kontexte je podľa môjho názoru dôležité poukázať tiež na skutočnosť, že z terminologického i obsahového hľadiska je pojem „se- xuálna kriminalita“ jednoznačne pojmom užším než pojem „ kriminalita mravnostná“, nakoľko pre naplnenie konkrétnej skutkovej podstaty trestné- ho činu tohto druhu kriminality sa totižto vyžaduje motivácia sexuálneho charakteru, pričom konanie páchateľa by malo napĺňať aj kritérium sexuál- neho vzrušenia alebo uspokojenia.
Vychádzajúc z aplikačnej praxe orgánov činných v trestnom konaní, sú- bežnej analýzy a zovšeobecnenia získaných poznatkov o konkrétnych trest- ných činoch patriacich do rámca tohto druhu kriminality možno vo vše- obecnosti zhrnúť (nakoľko každý trestný čin je činom individuálnym, špeci- fickým v každom jednom komponente jeho charakteristiky) a popísať tie črty, ktorými sa vo väčšine prípadov sexuálna kriminalita vyznačuje. Ide predovšetkým o:
– provokujúce konanie zo strany samotných obetí,
– utajovanie sexuálneho činu obeťou,
– pomerne ťažko identifikovateľný páchateľ,
– častý nedostatok materiálnych stôp, prípadne vecných dôkazov na mieste činu,
– určitý vzťah medzi páchateľom a obeťou,
– latentnosť.
Na vyššie prezentovaných črtách sa zhoduje väčšina autorov zaoberajú- cich sa danou problematikou.
Nemožno však opomenúť aj iné hľadiská uplatňujúce sa pri triedení se- xuálnych, resp. sexuálne motivovaných trestných činov. Jedným z nich je napr. triedenie týchto činov na základe významu chráneného záujmu (ob- jektu) v Trestnom zákone, a to na:
– trestné činy ohrozujúce, resp. narúšajúce zdravý vývoj mládeže – ohrozovanie mravnosti, sexuálne zneužívanie, výroba, rozširovanie a prechovávanie detskej pornografie,
– trestné činy zasahujúce do slobody rozhodovania v pohlavných vzťa- hoch – znásilnenie, sexuálne násilie a niektoré formy sexuálneho zneužívania,
– trestné činy zasahujúce do zásad morálky v pohlavných vzťahoch – kupliarstvo, súlož medzi príbuznými, obchodovanie s ľuďmi.3
Pokiaľ ide o Trestný zákon (Zák. č. 300/205 Z. z. v znení neskorších predpisov), základ súčasnej trestnoprávnej úpravy tejto kategórie trestných
3 K tomu bližšie pozri BANGO, D. – XXXXXXXXXX, J.: Metodika vyšetrovania vybraných druhov mravnostných trestných činov. Bratislava: Akadémia Policajného zboru v Bratislave, 2000, s. 13.
činov tvoria trestné činy nachádzajúce sa v druhom diele druhej hlavy Oso- bitnej časti predmetného zákona, nesúcej názov „Trestné činy proti ľudskej dôstojnosti“. Konkrétne ide o trestné činy znásilnenia, sexuálneho násilia, sexuálneho zneužívania a súlože medzi príbuznými, upravené v ustanove- niach §§ 199-203. S motiváciou sexuálneho charakteru sa však možno stret- núť aj napr. u trestných činov prvého dielu tejto hlavy, nesúcej názov
„Trestné činy proti slobode“, a to pri trestnom čine vydierania, obchodova- nia s ľuďmi, zverenia dieťaťa do moci iného v zmysle ustanovenia § 181, ale aj obmedzovania osobnej slobody. Samozrejme, že sexuálna motivácia sa môže vyskytovať aj pri iných trestných činoch, či už poruchových alebo ohrozovacích. Spomeniem napr. trestný čin úkladnej vraždy, vraždy, ublí- ženia na zdraví, ohrozovania pohlavnou chorobou, ohrozovania vírusom ľudskej imunodeficiencie ( ide o trestné činy upravené v prvej hlave Oso- bitnej časti zákona), trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby, ohrozova- nia mravnej výchovy mládeže (jedná sa o trestné činy upravené v tretej hla- ve Osobitnej časti zákona), sexuálny motív možno badať aj napr. u trestné- ho činu krádeže (upraveného v rámci štvrtej hlavy Osobitnej časti zákona), napr. pokiaľ ide o fetišizmus, teda deviantnú úchylku, ktorou trpí páchateľ, ďalej možno príkladmo uviesť trestný čin kupliarstva, výroby detskej por- nografie, rozširovania detskej pornografie, prechovávania detskej pornogra- fie, v niektorých prípadoch aj výtržníctva, napr. v súvislosti s exhibicioniz- mom páchateľa (ide o trestné činy upravené v deviatej hlave Osobitnej časti zákona) a pod. Trestnoprávnej charakteristike skutkových podstát jednotli- vých trestných činov pozornosť v tomto článku venovať nebudem, nakoľko ide o problematiku obsahovo i rozsahovo pomerne náročnú.
Z hľadiska kriminalistiky sú medzi sexuálne motivované trestné činy za- raďované predovšetkým „trestné činy znásilnenia, sexuálneho násilia, se- xuálneho zneužívania, súlože medzi príbuznými a obchodovanie s ľuďmi, ale aj iné trestné činy so sexuálnou motiváciou, napr. výtržníctvo formou exhi- bicionizmu, obmedzovanie osobnej slobody, vydieranie a pod.“.4
Ako som už naznačila vyššie, pre sexuálne motivované trestné činy je v mnohých prípadoch príznačná latencia, ktorú možno – podľa môjho názo- ru – zaradiť medzi najzávažnejšie problémy boja s trestnou činnosťou. V tejto súvislosti sa mi žiada zvýrazniť, že rovnako tak v teórii, ako aj v praxi nie je pojem „latencia kriminality“ vykladaný úplne jednotne a jednoznačne. Vo väčšine prípadov sa za latentnú považuje taká trestná
4 XXXXXXXX, X. a kol.: Kriminalistika. Plzeň: Vydavatelství a nakladatelství Xxxx Xxxxx, s. r. o., 2011, s. 343. ISBN 978-80-7380-343-8.
činnosť, k spáchaniu ktorej síce došlo, avšak táto zostala pred orgánmi čin- nými v trestnom konaní skrytá, resp. utajená.5
Záver
I napriek skutočnosti, že podiel sexuálne motivovaných trestných činov na celkovej kriminalite nie je až tak vysoký, jednoznačne treba zvýrazniť ich podstatne vyššiu závažnosť v komparácii s inými trestnými činmi. Som preto presvedčená, že problematike v krátkosti načrtnutej v tomto článku je potrebné venovať zvýšenú pozornosť zo strany všetkých orgánov, ktoré sa podieľajú predovšetkým na jej odhaľovaní (objasňovaní), vyšetrovaní a do- kazovaní v konaní pred súdom, pochopiteľne s akcentom aj na kvalitu od- bornej a znaleckej činnosti v tejto oblasti.
Námety a odporúčania:
1. z trestnoprávnych hľadísk
‒ de lege ferenda sa zamerať predovšetkým na sprecizovanie jednot- livých znakov skutkových podstát trestných činov zaraďujúcich sa do druhej hlavy Osobitnej časti Trestného zákona, možno sa za- myslieť aj nad úpravou podmienok trestnej zodpovednosti vo vzťahu k tým sexuálnym deviáciám, ktoré možno považovať za mimoriadne závažné a doposiaľ nemajú v zákone vyjadrenú „svo- ju“ skutkovú podstatu6 a taktiež – v súvislosti s terminológiou po- užívanou pri jednotlivých skutkových podstatách trestných činov, doplniť v ustanovení § 122 Trestného zákona v súvislosti s ob- jektívnou stránkou aj niektoré spôsoby podieľajúce výraznejšie na páchaní i tvorbe stôp trestnej činnosti tohto druhu
‒ je všeobecne známe, že rekodifikovaný Trestný zákon už pred mnohými rokmi (takmer trinástimi…) „uspokojil“ dlhoročné sna- hy a volania odbornej psychiatrickej verejnosti po zriadení de-
5 Pre doplnenie uvádzam, že štatistiky kriminality zahŕňajú vždy iba časť skutočnej kriminality, pričom z výsledkov výskumov latentnej kriminality je zrejmý záver o existencii určitej latencie pri všetkých kategóriách kriminality. Pri niektorých druhoch trestných činov je táto vyššia, pri niektorých nižšia a pri niektorých zaznamenáva niekedy aj viacnásobok registrovanej kriminality. Miera latencie závisí od množstva faktorov, najmä záujmu oznámiť spáchanú trestnú činnosť či už zo strany samotného po- škodeného (obete) – napr. z hanby, zo strachu z vyšetrovacích úkonov či priamej alebo nepriamej konfrontácie s páchateľom a pod., ale aj iných osôb, ktoré vedeli o spáchanom skutku, resp. sa o ňom dozvedeli (napr. priatelia obete, ale aj orgány činné v trestnom konaní v rámci svojej činnosti), taktiež od kriminologickej a kriminalistickej charakteristiky jednotlivých druhov trestných činov, od trestnej politiky, celospoločenskej situácie a pod.
6 K problematike zameranej na sexuálne deviácie pozri o. i. napr. XXXXXXXXX, X. (XXXXXXXXXXXX) – XXXXXX, X. (XXXXXXXX): O trestnoprávnych otázkach súvisiacich so se- xuálnou deviáciou. In: XIII. Vedecká lekárska konferencia k problematike sexuálnych deviácii a delik- vencie v penitenciárnej praxi. Zborník prednášok. Trenčianske Teplice: Ministerstvo spravodlivosti SSR a Správa Zboru nápravnej výchovy, 1986, s. 20-23.
tenčných ústavov najmä z tých dôvodov, že niektoré poruchy osobnosti, organické poruchy, sexuálne deviácie či neúspešne viackrát liečené závislosti od psychoaktívnych látok terapeuticky nemožno ovplyvniť, pričom je zrejmé, že tieto podmieňujú u svo- jich nositeľov páchanie trestnej činnosti. Je hanbou, že do dnešné- ho dňa sme nijak obzvlášť v riešení tohto nedostatku, a to i na- priek skutočnosti, že nový druh ochranného opatrenia (tzv. deten- cia) je v zákone roky upravený – nepokročili.
2. z hľadísk kriminalistických a kriminologických
‒ vyvinúť predovšetkým snahy v smere širšieho rozpracovania sa- mostatnej metodiky vyšetrovania sexuálne motivovaných trest- ných činov s akcentom na trestné činy sexuálneho zneužívania, u ktorých existuje predpoklad ich nárastu
‒ posilniť spoluprácu na poli kriminalistickom a kriminologickom najmä čo do pognózovania a prevencie tejto trestnej činnosti, ktorá by mala byť prioritou nášho štátu a spoločnosti (napr. kriminalis- tická prevencia v tejto oblasti podľa môjho názoru je pomerne chabá).
3. z ďalších hľadísk, ktoré považujem za nesmierne dôležité
‒ väčšiu pozornosť venovať nielen spoločenskej (posilňovanie práv- neho vedomia), zdravotnej, ale aj mravnej výchove obyvateľstva, to znamená – upevňovať už od útleho veku mravné zásady, rozví- jať rozumové kritériá
‒ a v neposlednej rade upriamiť pozornosť aj na hľadiská viktimo- logické.
Použitá literatúra
1. BANGO, D. – XXXXXXXXXX, J.: Metodika vyšetrovania vybraných druhov mravnostných trestných činov. Bratislava: Akadémia Policajného zboru v Bratislave, 2000, s. 13.
2. DOJČÁK, P. a kol.: Teória štátu a práva. Bratislava: Obzor 1977, s. 210-212.
3. XXXXX, J. – KONRÁD, Z. – XXXXXXXX, J.: Kriminalistika. 2. přepra- cované a doplněné vydání. Praha: Nakladatelství X. X. Xxxx, 2004, s. 460- 477. ISBN 80-7179-878-9.
4. XXXXXXXXX, X. (XXXXXXXXXXXX) – XXXXXX, X. (XXXXXXXX).: O trestnoprávnych otázkach súvisiacich so sexuálnoudeviáciou. In: XIII. Vedecká lekárska konferencia k problematike sexuálnych deviácií a delikvencie v penitenciárnej praxi. Zborník prednášok. Trenčianske Teplice: Ministerstvo spravodlivosti a Správa zboru nápravnej výchovy, l986, s. 20-23.
5. XXXXXX, X. – XXXXXXXXXX, N.: Úvod do štúdia práva. Bratislava: Vydavateľské oddelenie Právnickej fakulty Univerzity Komenského, 1988, s. 41-42. ISBN 80-7160-106-3
6. XXXXXXXX, X. a kol.: Kriminalistika. Plzeň: Vydavatelství a naklada- telství Xxxx Xxxxx, 2011, s. 343. ISBN 970-8O-7380-343-8.
7. TRESTNÝ ZÁKON. Úplné znenie zákona s účinnosťou od 1. júla 2016. Šamorín: Heuréka vydavateľstvo, 2016. ISBN 978-80-8173-022-1, EAN 9788081730221.
ACTA FACULTATIS IURIDICAE UNIVERSITATIS COMENIANAE
Tomus XXXVII
Nad vládnym návrhom legislatívnych zmien v oblasti kreácie ústavných sudcov
Článok je zameraný na kritickú analýzu vládneho návrhu ústavného zákona a naň nadväzujúcich návrhov zákonov, ktoré boli predstavené a predložené do parlamentu v strede roku 2018 a mali za cieľ vykonať zmeny v oblasti kri- térií kladených na kandidátov na sudcov Ústavného súdu Slovenskej repub- liky. Autori sa postupne zameriavajú na jednotlivé navrhované legislatívne zmeny. Podrobne analyzujú ich podstatu a možné resp. pravdepodobné prak- tické dôsledky, či už pozitívne alebo negatívne.
On the Government’s Legislative Drafts Concerning the Nomination of Constitutional Judges.
The article is a critical analysis of legislative draft proposed by the government, as well as on all successive amending bills presented and submitted to parliament in the middle of 2018. The overarching purpose of these successive legislations was to revamp the nomination criteria for judges of the Constitutional Court of the Slovak Republic. The authors discuss various proposed legislative amendments, while analysing in detail their
1 Tento príspevok je výsledkom riešenia projektu „Úloha súdnictva pri formovaní spoločného európ- skeho ústavného dedičstva a identity“, ktorý je financovaný Vedeckou grantovou agentúrou Minister- stva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky a Slovenskej akadémie vied (projekt č. 1/0884/17).
2 Obaja autori pôsobia na Katedre ústavného práva Právnickej fakulty Univerzity Komenského v Brati- slave.
essence and potential practical ramifications, whether positive or negative, on the nomination process itself.
Des projets de xxxx concernant la nomination des juges constitutionnels
L’article présente une analyse critique du projet de loi constitutionnelle présenté et proposé au Parlement par le Gouvernement au cours de l’année 2018, accompagné d’autres projets de xxxx complémentaires. L’objectif affiché de ces projets était de modifier les critères exigés pour se porter candidat à la Cour constitutionnelle de la République slovaque. Les auteurs examinent successivement toutes les modifications législtives proposées en les soumettant à une analyse détaillée pour démontrer leur fond et les conséquences possibles et probables, tant positives que négatives, que leur adoption aurait apporté dans la pratique.
Kľúčové slová: ústavný súd, ústavný sudca, kritériá na ústavných sudcov, kreácia ústavného súdu.
Keywords: Constitutional Court; Judge of the Constitutional Court; Nomination Criteria foJudges of the Constitutional Court; Nomination Processes for a Judge of the Constitutional Court.
Mots-clés: Cour constitutionnelle, juge constitutionnel, critères de nomination des juges constitutionnels, nomination à la Cour constitutionnelle.
Úvod
Otázka kvality kandidátov na sudcov ústavného súdu a kritérií, ktoré ma- jú spĺňať, sa na Slovensku intenzívne skloňuje už niekoľko rokov. Výraz- ným impulzom tejto debaty bolo odmietnutie piatich zo šiestich kandidátov na tri uvoľnené miesta ústavných sudcov zo strany prezidenta republiky v júli 2014. Počas nasledujúcich viac ako troch rokov boli na Ústavnom sú- de Slovenskej republiky neobsadené dve resp. tri miesta sudcov. V tomto období boli tiež vydané tri rozhodnutia ústavného súdu vo veci menovania ústavných sudcov3, ktoré sprevádzali dôrazné odlišné stanoviská prehlaso- vaných sudcov a aj mimoriadne tvrdá odborná a verejná kritika4. Okrem to-
3 Ide o rozhodnutia: III. ÚS 571/2014; PL. ÚS 45/2015; I. ÚS 575/2016.
4 Pre diskusiu k poslednému z rozhodnutí tejto „nominačnej ságy“ pozri I-CONnect Symposium: The Slovak Constitutional Court Appointments Case, ktorá odhalila významné názorové rozdiely aj v slo- venskej akademickej obci – XXXXXX, Š.: Introduction (Prístupné online: xxxx://xxx.xxxxxxxxxxxx.xxx/ 2018/01/symposium-slovak-appointments-case-introduction/); XXXXXX, Š.: Intermezzo to the Constitutional Conflict in Slovakia: A Case Critique (Prístupné online: http:// xxx.xxxxxxxxxxxx.xxx/ 2018/01/symposium-slovak-appointments-case-xxxxxx/); DOMIN, M.: The President’s Appointments (Prístupné online: xxxx://xxx.xxxxxxxxxxxx.xxx/0000/00/ symposium-slovak-appointments-case- domin/); BARANÍK, K.: Perplexities of the Appointment Process Resolved by Means of “Fire and Fury” (Prístupné online: xxxx://xxx.xxxxxxxxxxxx.xxx/0000/00/xxxxxxxxx-xxxxxx-xxxxxxxxxxxx-
ho, jedno konanie na ústavnom súde bolo zastavené pred vydaním rozhod- nutia vo veci samej.
Tri voľné miesta na ústavnom súde boli nakoniec obsadené. Predsa tu však stále zostáva niekoľko otvorených otázok a najmä kontroverzií. Na- priek relatívne vysokému počtu rozhodnutí ústavného súdu týkajúcich sa menovania ústavných sudcov, ktoré boli vydané v pomerne krátkom čase, absentuje medzi nimi meritórne uznesenie vydané v konaní o výklade ústa- vy podľa čl. 128, ktorého všeobecná záväznosť by nemohla byť predmetom žiadnych ďalších diskusií, bez ohľadu na to, aký bol obsah výkladu. Okrem kontroverzií a škôd, ktoré pre ústavnosť na Slovensku celá táto „nominačná sága“ priniesla, sa rozprúdila aj debata o tom, aké kritériá má spĺňať kandi- dát na ústavného sudcu či aký spôsob ustanovovania ústavných sudcov je pre naše podmienky optimálny,5 čo možno samo osebe označiť za pozití- vum. Priniesla tiež niekoľko návrhov ústavných zmien, čiastočne si aj kon- kurujúcich, ktoré boli v parlamente prerokované na jeseň 2018. Všetky za- znamenali konečný neúspech v pléne národnej rady v noci z 23. na 24. ok- tóbra 2018.
Vyčerpať problematiku kreácie sudcov Ústavného súdu Slovenskej re- publiky6 v celej jej šírke presahuje kapacitné možnosti jedného článku. V nedávnej minulosti sme sa tejto téme podrobnejšie venovali z kompara- tívneho hľadiska7. Nebudeme teraz analyzovať ani rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky týkajúce sa kreácie ústavných sudcov vydané v rokoch 2015 – 2017, ktoré obsahujú viaceré závažné a mimoriadne disku- tabilné závery hodné kritického rozboru8. Cieľom tohto článku je podrobiť kritickej analýze návrhy de constitutione ferenda, ktoré v súvislosti s kreá- ciou Ústavného súdu Slovenskej republiky v roku 2018 predstavilo minis- terstvo spravodlivosti, a následne predložila vláda. Hoci ústavné zmeny ne- prešli, nedá sa vylúčiť, že sa v parlamente objavia nové návrhy, možno aj v dohľadnom čase.
case-baranik/); XXXXX, T.: Born is the King: The Day When Effective Judicial Review Arrived (Prí- stupné online: xxxx://xxx.xxxxxxxxxxxx.xxx/0000/00/xxxxxxxxx-xxxxxx-xxxxxxxxxxxx-xxxx-xxxxx/).
5 Pozri napr. XXXXXXXX, P. (ed.): Ustanovovanie ústavných sudcov. Banská Bystrica : VIA IURIS, 2018.
6 K otázke legitimity procesu pozri napr.: XXXXXX, M. Kto a ako vyberá strážcov? Legitimita výberu sudcov ústavného súdu Slovenskej republiky v komparatívnej perspektíve. In: Právník 2017, č. 4, s. 338-356.
7 GIBA, M. – XXXXXXX, K.: Kvalifikačné predpoklady sudcov ústavných súdov (Komparatívny po- hľad). In: Ústavné súdnictvo v Slovenskej republike. Výzvy v novom volebnom období. Bratislava : Li- ga proti bezpráviu, 2016, s. 48-76.
8 K otázke trvania a zániku statusu kandidáta na ústavného sudcu pozri napr.: XXXXXXX, J.: Odkedy dokedy existuje status kandidáta na sudcu Ústavného súdu SR. In: Zo súdnej praxe, č. 2/2016, s. 50-55.
Už dávnejšie sme uviedli, že na účinné fungovanie ústavného súdnictva má spôsob kreácie jeho orgánov zásadný vplyv9. Zároveň trváme na tom, že fungovanie každého ústavného orgánu je obrazom osôb, ktoré ho tvoria, i tých, ktoré ich ustanovujú10. Predkladáme preto svoj pohľad na tieto legis- latívne návrhy s cieľom poukázať na ich pozitíva i negatíva, v snahe pri- spieť do vedeckej diskusie, ktorá má pri tejto téme mimoriadne veľký prak- tický dopad.
V rámci analýzy sa osobitne zameriame na tie novinky, ktoré mal ambí- ciu presadiť vládny návrh ústavného zákona a naň nadväzujúca zákonná úprava. Z kapacitných dôvodov nebudeme riešiť ďalšie návrhy a námety, ktoré v tejto oblasti zazneli.11
Ministerstvom spravodlivosti vypracovaný vládny návrh ústavného zá- kona, ktorý sa týkal kreácie ústavného súdu, bol do parlamentu doručený
24. augusta 2018. Ešte 28. mája 2018 však minister spravodlivosti verejnos- ti predstavil zamýšľané zmeny. Tie mali pozostávať z novelizácie vybra- ných článkov ústavy, na ktorú by nadväzovala novelizácia niektorých usta- novení zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej re- publiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „starý zákon o ústavnom súde“). Návrh ústavného zákona, ktorý vláda parlamentu napokon predložila (parlamentná tlač č. 1060), sa v niektorých bodoch líšil od toho, ktorý predstavil minister koncom mája. Taktiež sa upustilo od zá- sadnej novelizácie starého zákona o ústavnom súde a do parlamentu bol predložený kompletný návrh nového zákona o ústavnom súde (parlamentná tlač č. 1061). Nový zákon o ústavnom súde bol nakoniec aj schválený s účinnosťou stanovenou na 1. marec 2019, s výnimkou niektorých ustano- vení relevantných pre kreáciu sudcov ústavného súdu, ktorých účinnosť bo- la stanovená na 15. november 2018, teda tak, aby sa mohli použiť už pri veľkej obmene ústavného súdu vo februári 2019. Na jednotlivé navrhované zmeny sa teraz postupne pozrieme a bližšie ich analyzujeme.
1. Zmena väčšiny vyžadovanej pri voľbe kandidátov
Vládny návrh ústavného zákona rátal s tým, že na zvolenie kandidáta na ústavného sudcu sa bude vždy vyžadovať súhlas nadpolovičnej väčšiny všetkých poslancov, namiesto súčasnej nadpolovičnej väčšiny prítomných.
9 GIBA, M. – LIŠIAK, P.: Kreácia orgánov ochrany ústavnosti vo Francúzsku a na Slovensku a vplyv európskeho práva na ich judikatúru. In: Ústavný poriadok Európskej únie a jeho vplyv na ústavu a zá- kony členských štátov. Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 2007, s. 27-35.
10 GIBA, M.: Súdna kontrola ústavnosti vo Francúzsku. Bratislava : Xxxxxxx Kluwer, 2017, s. 252.
11 Možno spomenúť stanovisko Benátskej komisie č. 877/2017 z marca 2017 či návrhy 38 slovenských právnikov z mája 2018.
Z dôvodovej správy je zrejmé, že zmena mala prísť v záujme „dosiahnutia širšieho konsenzu voliteľov, ktorými sú poslanci“, a mala tiež prispieť
„k eliminácii rizika, kedy by za súčasného platného právneho stavu mohol byť legálne zvoleným kandidátom na funkciu sudcu Ústavného súdu Sloven- skej republiky taký kandidát, ktorý by dosiahol len 39 hlasov poslancov, čo nepochybne možno považovať za nepatrný počet poslancov, ktorý, pri tak podstatnej otázke (…) ťažko možno považovať za akceptovateľný“.
S argumentom, že kandidáta na ústavného sudcu by nemalo voliť 39 pos- lancov, sa dá ľahko stotožniť. Spôsob, akým sa táto navrhovaná zmena ko- munikovala, však miestami mohol u laika vzbudzovať dojem, že 39 poslan- cov národnej rady vždy stačí na zvolenie kandidáta, resp. že akýchkoľvek 39 poslancov si môže zvoliť kandidáta. V debate trochu zanikal fakt, že 39 poslancov stačí na zvolenie iba vtedy, ak na schôdzi parlamentu absentuje 74 zo 150 poslancov. Ak je prítomných všetkých 150, potom nadpolovičná väčšina prítomných splýva s nadpolovičnou väčšinou všetkých. Prevezmúc formuláciu dôvodovej správy a trochu ju prispôsobiac možno povedať na- sledovné: pri tak podstatnej otázke, ako je voľba kandidátov na ústavných sudcov, ťažko možno považovať za akceptovateľné, ak na schôdzi nie sú prítomní všetci poslanci (ktorí sú beztak povinní tam byť). V tom prípade nemá význam riešiť otázku, či sa volí absolútnou alebo jednoduchou väčšinou12.
Ak pri voľbe kandidátov na ústavných sudcov v parlamente nieto kon- senzu medzi koalíciou a opozíciou, a ak si opozícia plní svoju úlohu a zú- častňuje sa schôdze, potom jediná cesta pre vládnu väčšinu, ako presadiť
„svojich“ kandidátov, je práve použitie absolútnej väčšiny, ktorú za normál- nych okolností koalícia má. Možnosť zvoliť kandidáta aj jednoduchou väč- šinou tak, paradoxne, dáva opozícii pri kombinácii dobrej disciplíny a ďal- ších okolností určitú šancu svojich kandidátov presadiť, kým voľba absolút- nou väčšinou jej túto teoretickú možnosť definitívne berie. Koniec koncov, v slovenskej politickej praxi sa neukázalo byť problémom to, že by sa kan- didáti na ústavných sudcov volili nízkym počtom hlasov poslancov. Prob- lémom bolo skôr to, že vládna väčšina si volila výlučne svojich nominantov a neprihliadala na pravidlá politickej kultúry, ktoré hovoria, že ak sa volí väčší počet kandidátov na inštitúciu, ktorá má byť nezávislá a nestranná (čl. 124 ústavy), tak by sa patrilo zvoliť aj (aspoň zopár) takých, ktorých podporuje opozícia.
12 Nejdeme zoširoka riešiť marginálnu otázku, že niekoľko poslancov nie je na schôdzi prítomných na- príklad zo zdravotných dôvodov. Takéto prípady sa dajú a majú riešiť na báze politickej kultúry. V prípade, že by v tesnej situácii „hrozilo“, že kvôli chorobe zopár poslancov sa menšina dostane do väčšiny a prejde návrh, ktorý by inak neprešiel, má oslabená väčšina vždy v krajnom prípade možnosť použiť „záchrannú brzdu“, obštrukciou zablokovať uznášaniaschopnosť parlamentu a zastaviť tak proces voľby.
Zmena jednoduchej väčšiny na absolútnu, bez toho, aby sa dala označiť za škodlivú, by teda v zásade žiadny existujúci problém neriešila.
2. Zmena minimálneho veku
Súčasná úprava čl. 134 ods. 3 ústavy predpisuje pre kandidáta na sudcu ústavného súdu dosiahnutie veku minimálne 40 rokov. Táto hranica sa pod- ľa vládneho návrhu mala zdvihnúť na minimálne 45 rokov. Podľa osobitnej časti dôvodovej správy mala táto zmena za cieľ „zabezpečenie potreby dis- ponovania dostatočným množstvom skúseností zo strany dotknutého kandi- dáta na funkciu Ústavného súdu Slovenskej republiky“. Ďalej podľa dôvo- dovej správy „právnické povolanie je špecifické v tom zmysle, že s pribúda- júcim vekom je dôvodné predpokladať, že dotknutá osoba nadobúda aj väčšiu prax s čím je späté aj väčšie množstvo skúseností, odborných vedo- mostí ako aj rozvahy. Je potrebné mať na zreteli, že hoci ide len o mierne zvýšenie vekovej hranice spočívajúce vo zvýšení konkrétne o päť rokov, je dôvodné predpokladať, že aj takéto mierne zvýšenie môže prispieť k výberu skúsenejšieho kandidáta a zároveň takéto zvýšenie z hľadiska jeho úmernos- ti možno považovať za proporcionálne“.
K otázke veku sa žiada uviesť niekoľko poznámok. Po prvé, nemôže byť predmetom diskusie, že sudca ústavného súdu by mal byť zrelým právni- kom s potrebnými nielen odbornými, ale aj životnými skúsenosťami. Je jas- né, že takou osobou nemôže byť čerstvý absolvent právnickej fakulty ani človek, u ktorého sa roky od ukončenia právnického štúdia dajú zrátať na prstoch jednej ruky. Evidentne z tohto dôvodu bola svojho času zavedená podmienka minimálneho veku 40 rokov, s ktorou sa stretávame aj u prezi- denta republiky (čl. 103 ods. 1 ústavy) a u generálneho prokurátora (§ 7 ods. 3 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre). Vek sám osebe však pri ústav- ných sudcoch stačiť nemôže, preto ústava predpisuje aj požiadavku mini- málne 15-ročnej praxe v právnickom povolaní (čl. 134 ods. 3).
Vezmime však do úvahy, že za prax v právnickom povolaní sa per definitionem dá považovať iba pôsobenie v takej profesii, ktorá si ako pod- mienku pre svoj výkon vyžaduje vysokoškolské právnické vzdelanie druhé- ho stupňa. Tým je súčasne vylúčené zarátať do tejto praxe akékoľvek pra- covné činnosti vykonávané pred ukončením právnického vzdelania (typicky napr. brigádnickú činnosť študenta práva v advokátskej kancelárii či inde). Ďalej berme do úvahy, že 2. stupeň vysokoškolského štúdia na právnickej fakulte sa, za normálnych okolností, nedá ukončiť skôr, než vo veku cca 24 rokov. To je zároveň vek, kedy najskôr môže začať plynúť 15-ročná prax v právnickom povolaní pre účely kandidatúry na ústavný súd. Ak to zrátame
a ideme tou najkratšou možnou cestou, aj bez ohľadu na ústavou predpísaný minimálny vek sa podmienka praxe nedá splniť – a teda stať sa sudcom ústavného súdu – skôr, než vo veku približne 39 rokov. To nás už takmer nevzďaľuje od súčasného minimálneho veku predpísaného ústavou. Tým sa dostávame k záveru, že súčasná ústavná podmienka minimálneho veku 40 rokov je de facto nadbytočná, kým existuje podmienka výkonu právnic- kého povolania v trvaní aspoň 15 rokov13.
Na zvýšenie minimálneho veku zo 40 na 45 rokov môžu byť rôzne názo- ry. Bez ohľadu na to, ktorá veková hranica by platila, toto nie je otázka, na ktorej stojí a padá kvalita ústavného súdnictva u nás. Ak sa však má meniť status quo, potom sa patrí zmenu zdôvodniť pádnym a presvedčivým spô- sobom – v tomto prípade preukázať, že vek 40 rokov je nedostatočný, kým vek 45 rokov už áno. Inými slovami, treba racionálne zdôvodniť, že osoba vo veku od 40 do 45 rokov je nezrelá na výkon funkcie ústavného sudcu, a to práve z dôvodu veku, pričom po dovŕšení 45. roku už zrelou bude. Je zrejmé, že takéto niečo sa nedá zdôvodniť racionálnym a uveriteľným spô- sobom. Vláda sa v dôvodovej správe pokúsila nejaké dôvody uviesť, sú však skôr všeobecné a stručné. Jej argumentácia by mohla mať väčšiu pre- svedčivosť, keby bola reč o zvyšovaní z 30 na 35, prípadne aj z 35 na 40 ro- kov. No po štvrťstoročí fungovania minimálneho veku 40 rokov, ktorý za ten čas nik zásadne nespochybnil, tento nápad pôsobil zvláštne. Navyše, na Slovensku niet verejnej funkcie, na ktorej zastávanie by sa vyžadoval vek vyšší ako 40 rokov. Vek 40 rokov je teda, takpovediac, „maximálny mini- málny vek“, ktorý náš právny poriadok pozná – navrhovaná zmena z tohto pohľadu pôsobila aj disharmonicky.
Ak vláda myslela snahu o zvýšenie skúseností u sudcov ústavného súdu vážne, potom by bolo bývalo intelektuálne poctivejšie zvýšiť o 5 rokov na- miesto veku radšej požiadavku odbornej praxe (z 15 na 20 rokov). Tým by sa – prinajmenšom formálne – zabezpečilo, že kandidát bude skutočne bo- hatší o 5 rokov skúseností. Predkladateľ v dôvodovej správe ponúka neisté hypotézy („s pribúdajúcim vekom je dôvodné predpokladať, že dotknutá osoba nadobúda aj väčšiu prax s čím je späté aj väčšie množstvo skúsenos- tí“), pričom mal jednoduchú možnosť túto väčšiu prax a s ňou späté väčšie skúsenosti kategoricky predpísať zvýšením dĺžky povinnej praxe v právnic- kom povolaní. Súčasne by sa tým de facto zdvihol aj minimálny vek na úro- veň blízku 45 rokom.
Zvýšenie minimálneho veku bez súčasného zvýšenia dĺžky povinnej praxe by otvorilo dvere napríklad aj takémuto scenáru: právnik splní pod- mienku byť 15 rokov činný v právnickom povolaní cca vo veku 40 rokov
13 Podobne je to pri členoch Súdnej rady, kde ústava predpisuje vysokoškolské právnické vzdelanie a najmenej 15 rokov odbornej praxe bez toho, aby priamo vyžadovala minimálny vek (čl. 141a ods. 2).
(skôr sa to ani veľmi nedá). Následne sa 5 rokov venuje iným aktivitám, v právnickej profesii nepôsobí, čo z povahy veci znamená, že jeho odborný právnický rast (v tom najlepšom prípade) stagnuje. Po dovŕšení veku 45 ro- kov ako „zrelá“ osobnosť kandiduje na ústavný súd a jeho cestu do Košíc uľahčuje fakt, že sú formálne vyradení všetci právnici vo veku od 40 do 45 rokov, ktorí podmienku praxe spĺňajú v rovnakom rozsahu ako on, a navyše môžu byť v oveľa lepšej „právnickej forme“. Iste, aj súčasný právny stav umožňuje (a prax to potvrdzuje) kandidovať na ústavný súd osobám, ktoré podmienku 15 rokov praxe formálne splnili dávnejšie a v čase kandidatúry o nich platí, že už dlhšie nevykonávajú profesiu, ktorá si vyžaduje právnické vzdelanie – teda nie sú činní v právnickom povolaní. To však prinajmenšom nijako nebráni v kandidatúre tým, ktorí podmienku praxe splnili v najskor- šom možnom čase (teda vo veku cca 40 rokov) a aj sa reálne právu súvisle venujú. V kontexte vyššie namodelovaného príkladu by zvýšenie veku zo 40 na 45 rokov samo osebe nielenže nebolo prospešné, ale mohlo byť vy- slovene škodlivé pre kvalitu ústavného súdu.
K téme minimálneho veku už len dôvetok. Je nepochybné, že na Sloven- sku je mnoho právnikov vo veku od 40 do 45 rokov, ktorí sú aspoň 15 rokov činní v právnickom povolaní, no ktorí nie sú zrelí ani vhodní na funkciu sudcu ústavného súdu. Nie sú však takými z dôvodu veku. Ak niekto nie je v 40-ke zrelý na funkciu ústavného sudcu, tak ani v 45-ke zrelým nebude, resp. ak už bude, tak nie z dôvodu uplynutia času. Obdobie 15 rokov od ukončenia štúdia práva, ak je dobre a plnohodnotne využité, musí stačiť na to, aby sa právnik vypracoval na dobrého adepta na funkciu sudcu ústavné- ho súdu bez ohľadu na to, koľko rokov má. Spolu s Xxxxxx Xxxxxxxxx teda uzatvárame, že „ak kandidát nie je už vo veku 40 rokov osobnosťou s vyso- kou morálnou integritou a odbornosťou, veľmi ťažko sa ňou stane vo veku 45 rokov“.14
3. Všeobecne uznávaná osobnosť v odbore práva
Medzi novinkami, ktoré mal za cieľ priniesť vládny návrh novely ústavy, bolo aj doplnenie čl. 134 ods. 3 o formuláciu, že kandidát na sudcu ústavné- ho súdu musí byť „v odbore práva všeobecne uznávanou osobnosťou“. Pri- budnúť mala aj podmienka, že „jeho doterajší život dáva záruku, že bude svoju funkciu vykonávať riadne, čestne, nezávisle a nestranne“. Taktiež sa mala explicitne zaviesť podmienka bezúhonnosti.
14 VRŠANSKÝ, P.: Výber sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky. In Justičná revue 2018, č. 8-9, s. 950.
Ako úplne prvé k tomu uveďme, že v podmienkach, kde funguje elemen- tárna politická kultúra, by sa ani nemohlo stať, že na sudcov ústavného súdu budú navrhovaní iní kandidáti, než všeobecne uznávané osobnosti v odbore práva, ktorých doterajší život dáva záruku, že funkciu budú vykonávať riad- ne, čestne, nezávisle a nestranne. Ide o podmienky, ktoré sú samy osebe ne- pochybne správne a je žiaduce na nich trvať. Zároveň ide o podmienky z ka- tegórie tých, ktoré by mali fungovať i bez toho, aby boli napísané. Ak na Slovensku vznikla potreba stanoviť ich písomne, tak vlastne ide o priznanie, že doposiaľ sa nevyžadovali resp. nedodržiavali a že z toho pramenili prob- lémy. Na obe podmienky je žiaduce sa pozrieť bližšie.
Je zaujímavé, že návrh, ktorý prezentoval minister spravodlivosti
28. mája 2018, rátal nielen s tým, že sa ústavou zavedie požiadavka vše- obecne uznávanej osobnosti v odbore práva, ale že sa aj zákonom ustanoví, čo sa pod tým rozumie. Návrh stojí za to odcitovať v znení, v akom bol predstavený, hoci táto časť do parlamentu napokon predložená nebola. Pod- ľa prezentovaného textu „všeobecne uznávanou osobnosťou v odbore práva je ten, kto:
a) zložil odbornú justičnú skúšku, advokátsku skúšku, prokurátorskú skúšku alebo notársku skúšku a pravidelne vykonáva publikačnú ale- bo prednášateľskú činnosť v odbore práva aspoň 10 rokov, alebo
b) je vedeckou alebo inou významnou osobnosťou v odbore práva a najmenej 15 rokov je činný v právnickom povolaní“.
Ešte raz zopakujme, že požiadavka, aby kandidát na ústavného sudcu bol všeobecne uznávanou osobnosťou v odbore práva, je správna a po- trebná. Len problémom je, že všeobecné uznanie sa nedá ani zákonom nariadiť, ani ustáliť na základe mechanického naplnenia určitých, pre- važne kvantitatívne postavených, kritérií. Pokiaľ ide o vymedzenie ob- siahnuté pod písm. a), je to niečo podobné, ako povedať: významnou he- reckou osobnosťou je ten, kto ukončil vysokoškolské umelecké vzdela- nie a počas obdobia aspoň 10 rokov pravidelne účinkoval vo filmoch alebo seriáloch. Je zjavné, že tieto podmienky môžu spĺňať tak ozajstné herecké osobnosti, ako aj „poloamatéri“, ktorým sa nejako podarilo ab- solvovať skúšky a niekde účinkovať. Účinkovať sa však dá v hlavnej úlohe, vedľajšej úlohe i v komparze – formálne je podmienka stále spl- nená. A aj v tých „viditeľnejších“ úlohách sa dá účinkovať excelentne i podpriemerne.
Obdobné platí pre právnikov. Zloženie odbornej justičnej či advokát- skej skúšky je významná vec, ale samo osebe to ešte z človeka nerobí všeobecne uznávanú osobnosť v odbore právo. Ministerstvo si toho bolo vedomé, preto malo snahu pridať k tomuto kritériu kumulatívne požia- davku na publikačnú alebo prednášateľskú činnosť. Publikačná činnosť však nie je len o tom, že sa niečo napíše. Predovšetkým ide o obsah pub-
likácie, ktorý by mal mať prínos a dopad na právnu vedu a prax. Pod- statné tiež je, kde sa publikuje, s čím súvisí otázka, či je publikácia po- drobená recenznému konaniu a ak je, tak aké prísne to recenzné konanie je. Primerane to platí o prednášaní. Xxxxxx: na akej pôde, pred akým publikom, na akú tému a v akej kvalite a rozsahu sa prednáša, majú ab- solútne zásadný význam. Keby išlo, takpovediac, len o „prednášanie pre prednášanie“ či o „publikovanie pre publikovanie“, tak – hoci sa to ne- hovorí ľahko, lebo je to smutné – v dnešnej dobe existuje dosť možností, ako tieto kritériá formálne naplniť aj bez veľkej námahy.
Požiadavka, že ak sa o funkciu ústavného sudcu uchádza človek z praxe (advokát, prokurátor a pod.), mal by mať zároveň vedecko- pedagogické kvality, je absolútne namieste. Nedá sa však zabezpečiť zá- konom. V takom prípade pôjde nanajvýš o právnu domnienku, resp. fik- ciu, ktorá sa ľahko môže minúť účinkom.
Čo sa týka časti nepredloženého návrhu obsiahnutej pod písm. b), tá by si jednoznačne vyžadovala výraznú dávku interpretácie. Jedine vý- kladom by sa muselo dospieť k tomu, kto sa považuje za „vedeckú osobnosť v odbore práva“, no ešte väčšmi by sa musel hľadať obsah po- jmu „iná významná osobnosť v odbore práva“.
Pokiaľ ide o prvú kategóriu, na pohľad by zrejme mohla byť zhoda na tom, že kto je profesorom alebo docentom v odbore práva, je v tomto odbore zároveň vedeckou osobnosťou. Ak ňou nie je, docentúru ani pro- fesúru po správnosti nemal získať. Týmto sa však otázka nevyčerpáva. Na jednej strane, riziká, ktoré sme uviedli vyššie pri publikačnej a pred- náškovej činnosti, sa ani tu nedajú úplne eliminovať. Na druhej strane, ak aj pripustíme, že všetci docenti a profesori práva sú vedeckými osob- nosťami, prax by mohla priniesť rad ďalších otázok. Napríklad, čo ak niekto má titul PhD. resp. CSc. – ktorý je základnou výbavou vedca – ale docentom ani profesorom (ešte) nie je? Prednáškovú aj publikačnú čin- nosť má, ale nemá odbornú skúšku, teda písmeno a) sa naňho nevzťahu- je. Alebo, čo s právnikmi, ktorí majú docentúru príp. profesúru, avšak nie z právnickej, ale z inej fakulty (napr. z policajnej akadémie, čo je dosť bežné)?
Podstatne tvrdší interpretačný oriešok by predstavovala kategória „iná významná osobnosť v odbore práva“. Ak by totiž platil ministrom pred- stavený návrh, potom by z tejto dikcie vyplývalo, že na ústavný súd mô- že kandidovať aj právnik, ktorý nemá justičnú resp. obdobnú skúšku v kombinácii s prednáškovou alebo publikačnou činnosťou, a súčasne nie je ani vedeckou osobnosťou v odbore práva. Ostáva teda určiť, kto by do kategórie „iná významná osobnosť v odbore práva“ mohol patriť.
Ako prvá možnosť sa javia osoby, ktoré podmienky vymedzené pod písm. a) návrhu nespĺňajú kumulatívne, ale alternatívne, prípadne vô-
bec. Teda napríklad sudcovia, prokurátori, advokáti, ktorí majú odbor- nú skúšku, nie však prednáškovú ani publikačnú činnosť. Ďalej by to mohli byť rôzni právnici pôsobiaci vo verejnej či súkromnej sfére (úradníci na ministerstvách, firemní právnici), ktorí odbornú skúšku nemajú, majú však publikačnú alebo prednáškovú činnosť. A asi po- slednou možnosťou je predchádzajúca skupina, no bez prednáškovej či publikačnej činnosti.
Zásadnou je otázka, na základe akých kritérií by sa určila „výz- namnosť“ osoby, ktorá nespĺňa ani podmienky podľa písm. a) a nie je ani vedcom. Keby malo stačiť alternatívne splnenie podmienok podľa písm. a), potom je otázne, na čo je dobrá ich kumulatívna formulácia. Keby sa nevyžadovalo ani len ich alternatívne splnenie, vzniká otázka, na čo je vô- bec dobré celé písm. a) aj prvá časť písm. b). Pri dobromyseľnom výklade sa formulácia „iná významná osobnosť v odbore práva“ javí ako poistka pre prípady, ktoré sa nedajú vztiahnuť pod žiadnu z predchádzajúcich možností, avšak z nejakých dôvodov by taký kandidát predsa mohol byť dobrým ústavným sudcom. V podmienkach slovenskej politickej kultúry však nie je vylúčená ani takáto (alebo obdobná) modelová situácia: práv- nik 15 rokov pracoval na právnickej pozícii napríklad vo firme. Vedcom nie je, prednáškovú ani publikačnú činnosť nemá, odbornú skúšku taktiež nie, v právnickej obci nie je nijako známy. Následne niekoľko volebných období pôsobí v parlamente ako poslanec (prípadne je ministrom či štát- nym tajomníkom), a teda má politické krytie. Pri kandidatúre na ústavného sudcu sa jeho status „inej významnej osobnosti v odbore práva“ bude odô- vodňovať tým, že predsa bol priamo pri tvorbe zákonov, čo z neho robí odborníka na legislatívu. Môžu sa priložiť štatistiky, koľko návrhov záko- nov či pozmeňujúcich a doplňujúcich návrhov predložil a – okrem toho – bol predsa zvolený občanmi. Že by takáto argumentácia bola výsmechom kritérií na ústavných sudcov, je fakt. Faktom však tiež je, že keby sa vy- skytla konštelácia pevnej parlamentnej väčšiny a s ňou spriazneného pre- zidenta republiky, potom jedinými, komu by prislúchalo robiť výklad po- jmu „iná významná osobnosť v odbore práva“, by boli práve parlamentná väčšina a prezident. Ak bude tento kandidát mať dosť „hrubú kožu“ na to, aby „prežil“ verejné vypočutie (ktorého podmienky sa prijatím nového zá- kona o ústavnom súde sprísnili), o zvyšok sa už postarajú parlamentná väčšina a prezident.
Zákonom určiť, kto je významnou osobnosťou v odbore práva, jednodu- cho nie je možné, resp. nie je to možné urobiť tak, aby sa aj toto kritérium nedalo zbaviť svojej podstaty a de facto obísť. Uvedomilo si to zrejme aj ministerstvo spravodlivosti, keďže do vládneho návrhu sa napokon dostala iba požiadavka, že má ísť o významnú osobnosť v odbore práva, no bez po- kusu presne stanoviť, čo sa pod tým rozumie.
4. Osobnostné predpoklady
Ďalšou novou a už spomenutou podmienkou mala byť požiadavka, aby doterajší život kandidáta dával záruku riadneho, čestného, nezávislého a ne- stranného výkonu funkcie. Opäť ide o formuláciu, ktorá uchu lahodí a ktorá je sama osebe správna, no ktorej presnejší obsah sa dá vyvodiť iba interpre- táciou. Mohli by sme zase modelovať rôzne situácie a na nich demonštro- vať, aké diskutabilné by v niektorých prípadoch mohlo byť (ne)splnenie tej- to požiadavky. Aj bez toho, aby táto požiadavka bola stanovená písomne, by sa ňou poslanci pri výbere kandidátov na ústavných sudcov nepochybne ma- li riadiť. No podrobnejšie zákonom vymedziť, čo presne sa tým rozumie, možné nie je. V súlade s pravidlami demokracie a reprezentatívneho mandá- tu je splnenie tohto kritéria iba vecou vedomia a svedomia poslancov. V podstate to závisí od hodnotového nastavenia parlamentnej väčšiny – z tohto nastavenia totiž v konečnom dôsledku vyplýva, či chcú poslanci mať na ústavnom súde právnickú špičku, ktorá bude rozhodovať kvalitne a ak to bude potrebné, aj „proti nim“, alebo uprednostnia lojálnych a spriaznených kandidátov, ktorí na ústavnom súde nebudú váhať plniť politické objednáv- ky aj za cenu deformácie ústavy či popretia seba samých a svojich vlastných rozhodnutí. Tu platí základná rovnica demokracie: aký národ, taká reprezen- tácia – aká reprezentácia, takí zvolení kandidáti. Opakujeme, že fungovanie každého ústavného orgánu je obrazom osôb, ktoré ho tvoria, i tých, ktoré ich ustanovujú15.
Vládny návrh počítal aj s doplnením čl. 136 ústavy o odsek 4, ktorý mal znieť: „O strate predpokladu, ktorý dáva záruku, že sudca ústavného súdu bude funkciu sudcu ústavného súdu vykonávať riadne, čestne, nezávisle a nestranne, počas výkonu funkcie sudcu ústavného súdu rozhoduje ústavný súd v disciplinárnom konaní.“ Inými slovami, rátalo sa s tým, že záruky riadneho výkonu funkcie sa nebudú skúmať iba u kandidátov, ale tiež u sudcov ústavného súdu kedykoľvek počas funkčného obdobia. Vzhľadom na vyššie uvedenú vágnosť a rôznorodosť možných prístupov k chápaniu týchto záruk sa navrhovaný mechanizmus javil ako potenciálne rizikový a zneužiteľný. Otázna je aj celková potrebnosť takejto úpravy, keď stále pla- tí a aj naďalej by platilo, že sudca môže byť disciplinárne stíhaný, a násled- ne aj odvolaný, za „čin, ktorý je nezlučiteľný s výkonom funkcie sudcu ústavného súdu“ (čl. 138 ods. 2 písm. b) ústavy).
V dôvodovej správe sa dočítame, že v novej úprave má ísť „o vznik takej skutočnosti, ktorá dôvodne spochybňuje najmä schopnosť sudcu ústavného súdu vykonávať svoju funkciu spôsobom neznižujúcim vážnosť ústavnej funkcie alebo celého orgánu, ktorého má byť táto osoba predstaviteľom,
15 GIBA, M.: Súdna kontrola ústavnosti vo Francúzsku. Bratislava : Xxxxxxx Kluwer, 2017, s. 252.
alebo dôvodne spochybňuje schopnosť sudcu ústavného súdu vykonávať svoju funkciu spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotným poslaním toh- to orgánu, ak by v dôsledku tejto skutočnosti mohol byť narušený riadny chod ústavných orgánov“. Inšpirácia výrokom ústavného súdu vo veci me- novania generálneho prokurátora (PL. ÚS 4/2012) je zjavná. Menej jasné však už je, čo konkrétne by mohlo byť takouto skutočnosťou, a zároveň by nebolo činom zakladajúcim disciplinárnu zodpovednosť sudcu ústavného súdu aj podľa doterajšieho právneho stavu.16 Aj pri tejto navrhovanej zmene by teda bol jej reálny pozitívny prínos nanajvýš otázny.
Záver
Ako sme uviedli v úvode, predmetom tejto analýzy bol vládny návrh ústavných a zákonných zmien v oblasti kreácie ústavných sudcov, ktoré boli na programe rokovania parlamentu v priebehu jesene 2018, a napokon ne- prešli. Týmto vládnym návrhom sa zďaleka nevyčerpávali všetky otázky a polemiky okolo ustanovovania sudcov ústavného súdu.
Pokiaľ ide o predmetný návrh, nedá sa povedať, že by bol celý zlý alebo škodlivý. Vo vzťahu ku kritériám na sudcov ústavného súdu však riešil otázky buď podružné (vek, väčšina potrebná na zvolenie) alebo legislatívne neriešiteľné (všeobecne uznávaná osobnosť v odbore práva) a prinášal aj úpravu potenciálne zneužiteľnú (posudzovanie predpokladu na riadny vý- kon funkcie počas jej trvania). Naopak, pri niektorých otázkach, ktoré by si odpoveď pýtali, sa o ňu navrhovateľ ani nepokúsil: napríklad by bolo žiadu- ce priamo v ústavnom texte vyriešiť, či je prezident povinný z dvojnásobné- ho počtu kandidátov vymenovať presne polovicu za ústavných sudcov. Rie- šenie mohlo byť aj napísať do ústavy, že povinný je. Séria troch problema- tických rozhodnutí ústavného súdu by sa tak oficiálne prekonala.17 Ako
16 V ustanovení § 16 ods. 1 starého zákona o ústavnom súde sa hovorí: „Predseda Ústavného súdu môže podať plénu Ústavného súdu návrh na začatie disciplinárneho konania, ak sudca zavinene porušil slu- žobné povinnosti alebo svojím správaním narušil dôstojnosť funkcie sudcu alebo ohrozil dôveru k Ústavnému súdu alebo ak napriek výzve pokračuje v činnosti nezlučiteľnej s funkciou sudcu.“ Odsek 6 toho istého paragrafu zakotvuje: „Ak sa sudca dopustil takého konania, že jeho zotrvanie vo funkcii by bolo v rozpore s poslaním Ústavného súdu a s postavením jeho sudcov, môže plénum Ústavného súdu navrhnúť, aby prezident Slovenskej republiky sudcu odvolal. Na uznesenie o takomto návrhu tre- ba súhlas najmenej siedmich sudcov Ústavného súdu.“
17 Pri všetkej úcte k rozhodovacej činnosti ústavného súdu nemožno na základe jeho troch rozhodnutí ci- tovaných v poznámke č. 3 túto otázku považovať za jednoznačne a logicky udržateľne vyriešenú. V týchto rozhodnutiach existuje niekoľko zásadných vzájomných a dokonca aj vnútorných rozporov. Napríklad v rozhodnutí PL. ÚS 45/2015 (odhliadnuc od faktu, že nie je všeobecne záväzným výkla- dom ústavy v zmysle čl. 128) sa píše, že prezident má v rámci autoremedúry sám zrušiť rozhodnutia o nevymenovaní kandidátov, a tým ich zbaviť právnych účinkov. V odôvodnení nálezu I. ÚS 575/2016 sa však už uvádza, že všetky rozhodnutia o nevymenovaní kandidátov na ústavných sudcov, ktoré kedy prezident vydal, sú nulitné, a teda z nich nikdy nevznikli žiadne právne následky. Tým sa
jediná ozajstná pozitívna zmena, ktorá sa zavádza schválením nového záko- na o ústavnom súde, je prísnejšie verejné vypočutie kandidátov pred voľbou v parlamente18. To dáva aspoň teoreticky nádej, že v budúcnosti už nenabe- rú odvahu kandidovať na ústavný súd osoby, ktoré o ústave, ústavnom prá- ve či ústavnom súdnictve nemajú žiadnu hlbšiu predstavu.
Národná rada má zodpovednosť za predloženie vhodných kandidátov na ústavných sudcov prezidentovi. Nemôže sa jej zbavovať stanovením množ- stva formálnych ústavných či zákonných kritérií, ktorých naplnenie sa dá vždy vyložiť rozličným spôsobom. Formálny spôsob kreácie ústavného sú- du má pre jeho fungovanie nepochybne obrovský význam, nie však rozho- dujúci19. Pripomíname, že „pre profesionálne, nestranné a celkovo korektné fungovanie orgánu, od ktorého sa profesionalita a nestrannosť očakávajú, nie je rozhodujúci ani spôsob ustanovovania jeho členov, ani právnymi tex- tami predpísané podmienky, ktoré musia formálne spĺňať. Rozhodujúci je prístup tých, ktorí členov orgánu kreujú, a potom prístup členov samotných, predovšetkým ich osobná kultúra. Toto sa opäť nedá naordinovať či implan- tovať do ústavného systému žiadnym právne záväzným textom“20. Preto by malo by byť predovšetkým v záujme parlamentu predložiť prezidentovi tých najlepších kandidátov tak, aby pri konečnom výbere nikdy nemal dilemu nevhodných kandidátov, resp. aby nemal ani žiadne vecné argumenty na ich odmietnutie spočívajúce najmä v ich odborných kvalitách. V záujme všet- kých by teda mali byť na ústavný súd nominované osoby s vysokou erudí- ciou a morálnou integritou, ktorých primárnym úmyslom bude brániť ústa- vu, nie iné (politické) záujmy21.
senát dostáva do rozporu s názorom pléna. Čo je ešte závažnejšie, ten istý nález, ktorého odôvodnenie hovorí o nulitnosti všetkých rozhodnutí prezidenta o nevymenovaní, vo svojom výroku štyri z týchto
„nulitných“ rozhodnutí ruší (!), čím nevyhnutne uznáva ich predchádzajúcu platnosť.
18 Pokiaľ ide o súdy, vo vzťahu k verejnému vypočutiu kandidátov však treba byť obozretný. Nepo- chybne má takáto forma výsluchu potenciál prispieť k vylúčeniu absolútne nevhodných kandidátov. S ohľadom na výber „najlepších z najlepších“ však pri tejto téme existuje množstvo otáznikov. K to- mu pozri: TOTENBERG, N. The Confirmation Process and The Public: To Know or Not to Know. In Harvard Law Review, roč. 101, 1988-1989, s. 1213-1229.
19 Podobne: VRŠANSKÝ, P.: Výber sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky. In Justičná revue
2018, č. 8-9, s. 951.
20 GIBA, M.: Súdna kontrola ústavnosti vo Francúzsku. Bratislava: Xxxxxxx Kluwer, 2017, s. 252.
21 Ako veľký odklon od tejto premisy vyznieval na poslednú chvíľu predložený pozmeňujúci návrh pri tejto neúspešnej novele ústavy, ktorý mal celú váhu nominačného procesu preniesť len na národnú ra- du. Tá už v minulosti opakovane dokázala, že túto zásadnú úlohu zodpovedne nevie uniesť a namiesto všeobecného záujmu sa riadi len vysoko premenlivým „vetrom“ každodennej politiky. To je presne ten prístup, ktorému by sa akákoľvek ďalšia úvaha o zmene nominačného procesu sudcov ústavného súdu mala čo najväčším oblúkom vyhnúť.
Použitá literatúra
1. XXXXXXX, J.: Odkedy dokedy existuje status kandidáta na sudcu Ústavného súdu SR. In Zo súdnej praxe, č. 2/2016, s. 50-55.
2. GIBA, M.: Súdna kontrola ústavnosti vo Francúzsku. Bratislava: Xxxxxxx Kluwer, 2017.
3. GIBA, M. – BARANÍK, K.: Kvalifikačné predpoklady sudcov ústavných súdov (Komparatívny pohľad). In Ústavné súdnictvo v Slovenskej republike. Výzvy v novom volebnom období. Bratislava: Liga proti bezpráviu, 2016, s. 48-76.
4. GIBA, M. – LIŠIAK, P.: Kreácia orgánov ochrany ústavnosti vo Francúzsku a na Slovensku a vplyv európskeho práva na ich judikatúru. In Ústavný poriadok Európskej únie a jeho vplyv na ústavu a zákony členských štátov. Právnická fakulta Univerzity Komenského v Bratislave, 2007, s. 27-35.
5. XXXXXX, M.: Kto a ako vyberá strážcov? Legitimita výberu sudcov ústavného súdu Slovenskej republiky v komparatívnej perspektíve. In Právník 2017, č. 4, s. 338-356.
6. TOTENBERG, N. The Confirmation Process and The Public: To Know or Not to Know. In Harvard Law Review 1988-1989, roč. 101, s. 1213-1229.
7. VRŠANSKÝ, P.: Výber sudcov Ústavného súdu Slovenskej republiky. In Justičná revue 2018, č. 8-9, s. 949-955.
8. XXXXXXXX, P. (ed.): Ustanovovanie ústavných sudcov. Banská Bystrica: VIA IURIS, 2018.
ACTA FACULTATIS IURIDICAE UNIVERSITATIS COMENIANAE
Tomus XXXVII
Zásada subsidiarity trestnej represie v súkromnoprávnych sporoch
Príspevok sa zameriava na vymedzenie princípu ultima ratio zo všeobecného pohľadu, ako aj na jeho priamu aplikáciu v trestnoprávnej súvislosti s akcen- tom na majetkovú, resp. hospodársku sféru. Primárnym účelom je poukázať na frekventovanú aplikáciu ultima ratio v rozhodovacej činnosti orgánov čin- ných v trestnom konaní, pričom nie vždy ide o správnu interpretáciu práva pri posudzovaní individuálnych skutkov.
The principle of the subsidiarity of the criminal repression in the public private spheres
The contribution focuses on the definition of the principle of the ultimate ratio from the general point of view as well as its direct application in the criminal law context with the accent on the economic sphere. The primary purpose is to point to the frequent application of the ultima ratio in the decision-making process of law enforcement agencies, and not always to correctly interpret the law in the assessment of individual acts.
Grundsatz der Subsidiarität kriminalischer Vertretung in offentlichen privaten Spheres
Der Beitrag konzentriert sich auf die Definition des endgültigen Verhältnisses aus allgemeiner Sicht sowie auf seine direkte Anwendung im strafrechtlichen Kontext mit dem Akzent auf dem Grundstück. wirtschaftlichen Bereich. Das Hauptziel besteht darin, auf die häufige Anwendung der Schlussquote bei der Entscheidungsfindung von
1 Štúdia vznikla s podporou Agentúry na podporu výskumu a vývoja na základe grantu APVV-15-0740 Návody a nástroje na efektívnu elimináciu protiprávnych konaní v spojení s možnou insolvenciou.
Strafverfolgungsbehörden hinzuweisen und das Recht bei der Beurteilung einzelner Rechtsakte nicht immer richtig auszulegen.
Kľúčové slová: princíp ultima ratio, subsidiarita trestnej zodpovednosti, majetková kriminalita, podvodné konania
Schlüsselbegriffe: Grundsatz der Ultima Ratio, Subsidiarität der strafrechtlichen Haftung, Eigentumskriminalität, betrügerische Verfahren
Keywords: the principle of the ultima ratio, subsidiarity of criminal liability, property crime, fraudulent procedures
Úvod
Na úvod je potrebné diferencovať medzi pojmami ultima ratio a subsi- diarita trestnej represie. Na prvý pohľad je možné medzi predmetnými po- jmami vidieť koreláciu, avšak zastávame právny názor, že subsidiarita trest- nej represie je ako zásada z hľadiska trestného práva vnímaná v širšom zmysle, t. j. zásada subsidiarity zabezpečuje proporcionálne využitie pro- striedkov štátneho donútenia voči protispoločenskému správaniu takým spôsobom, že negatívne definuje pôsobenie prostriedkov trestného práva voči iným menej závažným konaniam. Práve zásada subsidiarity vymedzuje trestné právo ako krajný, podporný prostriedok (ultima ratio), pričom sa je- ho účel má využiť až vtedy, keď iné prostriedky nepostačujú na nápravu.2 Zásada subsidiarity trestnej represie teda definuje trestné právo špecifickým princípom ultima ratio, čo znamená, že zákonodarca by mal v rámci náuky o právnom štáte uvážiť, ktoré skutky je potrebné kriminalizovať, x. x. xxxx- čiť ich za trestné, a kde uplatňovať iba občianskoprávnu, obchodnoprávnu, pracovnoprávnu či inú právnu zodpovednosť. V právnických kruhoch sa stretneme s odlišnými názormi na diferenciáciu medzi týmito pojmami, pri- čom jeden názor spočíva v tom, že obidva pojmy sú totožné, a ďalší názor striktne odlišuje predmetné pojmy.3 My sa pridŕžame názoru, že princíp ultima ratio primárne vychádza zo zásady subsidiarity trestnej represie, pri- čom si však dovolíme tvrdiť, že rôznorodosť vnímania žiadnym spôsobom výrazne neovplyvňuje interpretáciu a aplikáciu tohto princípu alebo zásady v aplikačnej praxi.
Zásada subsidiarity trestnej represie je v korelácii so zásadou zákonnosti považovaná za základný kameň odvetvia trestného práva a svojou povahou
2 XXXX X. x xxx. Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. Bratislava: Iura Edition, 2006. s. 12.
3 Prvý názorový prúd spočíva v nerozlišovaní uvedených pojmov a ani nekladie obzvlášť veľký akcent na ich dôsledné diferencovanie. Šámal presadzuje premisu, že princíp vychádza zo zásady, pričom
X. Xxxxxxxxxx sa pridŕža opačného názoru, pretože „… zásada vycházela z principu, neboť jde o kate- gorii vyššího řádu“.
je rozhodujúca pre postavenie trestného práva v právnom poriadku. V záko- ne č. 140/1961 Zb. Trestný zákon v znení neskorších predpisov bol exaktne vymedzený účel zákona v ustanovení § 1, podľa ktorého účelom bolo
„chrániť práva a oprávnené záujmy fyzických osôb a právnických osôb, zá- ujmy spoločnosti a ústavné zriadenie Slovenskej republiky“. Aj napriek ab- sencii vymedzenia účelu v súčasnom zákone č. 300/2005 Z. z. Trestný zá- kon v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) je nepochyb- né, že spĺňa rovnaký účel ako predchádzajúci trestný kódex.
1. Všeobecné východiská princípu ultima ratio
Aplikácia trestného práva ako najkrajnejšieho prostriedku má nastúpiť až pri takom porušení práva, keď už prostriedky ochrany iných právnych od- vetví nepostačujú. V dôsledku uvedeného je trestné právo integrujúcim fak- torom, ktoré sa vyznačuje akcesorickým a subsidiárnym charakterom. Ak- cesorický charakter vyplýva z toho, že trestné právo zabezpečuje ochranu širokému spektru právnych vzťahov, ako napríklad majetkovým, obchod- ným alebo hospodárskym vzťahov, z dôvodu ktorého sa trestné kódexy ge- nerálne nazývajú akcesorickými či druhotnými.4 Subsidiárny charakter znamená, že vyvodenie trestnej zodpovednosti a následnej aplikácie trestné- ho práva je možné len vtedy, ak zodpovednosť uplatňovaná v rámci iného právneho odvetvia nepostačuje. Pod takýmito prostriedkami a tomu zodpo- vedajúcou závislosťou trestného práva od iných právnych odvetví rozumie- me, že:
– legalitu trestnoprávnych zásahov môže odôvodniť výučne nutnosť ochrany základných právnych hodnôt pred závažnými činmi, ktoré už svojou závažnosťou prekračujú hranice ochrany inými právnymi od- vetviami,
– trestné právo chráni spoločenské hodnoty a vzťahy, ktoré sú upravené inými právnymi odvetviami,
– trestné právo je subsidiárny prostriedok, chrániaci právny poriadok, ktorý je aplikovateľný vtedy, keď prostriedky ostatných právnych od- vetví nie sú dostačujúce. Ide tu teda aj o vyjadrenie zásady pomocnej úlohy trestnej represie a požiadavky ekonomickej trestnej hrozby.
Pri výklade pojmu ultima ratio zistíme, že pojem ultizmus znamená v doslovnom preklade vzdialený, resp. posledný a ratio znamená spôsob5,
4 XXXXXX, X. Princíp ultima ratio trestného práva v praxi aplikačných orgánov. In Justičná revue, č. 4, 2011, s. 550
5 XXXXXXX, X. Ars Grammatica: učebnica latinčiny. 1. vydanie. Trnava: Dobrá kniha, 2004, s. 353- 355.
z čoho vyplýva, že samotný názov ultima ratio v trestnom práve je odvode- ný od jeho charakteru ako krajného prostriedku. Opodstatnenosť tohto prin- cípu nebola od počiatku rovnaká a sprvu bola chápaná ako princíp, ktorý obmedzoval zákonodarcu pri formulovaní skutkových podstát trestných či- nov v tom zmysle, že trestné riešenie je posledným prostriedkom vo vzťahu k inej deliktuálnej právnej úprave. Neskôr sa však pod vplyvom najmä xxxx- katúry Ústavného súdu Českej republiky rozvinul názor, že tento princíp má nepochybne význam aj pri interpretácii trestnoprávnych noriem orgánmi činnými v trestnom konaní a súdmi.6 Rovnako Najvyšší súd Českej republi- ky vyjadril právny názor, že zásada subsidiarity trestnej represie vyžaduje, aby štát uplatňoval prostriedky trestného práva zdržanlivo, a to predovšet- kým tam, kde iné právne prostriedky zlyhávajú alebo nie sú efektívne. Legi- timitu trestnoprávnych zásahov môže odôvodniť výlučne nutnosť ochrany elementárnych právnych hodnôt pred činmi zvlášť nebezpečnými pre spo- ločnosť tým, že neexistuje iné riešenie ako trestnoprávne, a že pasivita štátu by mohla viesť ku pomoci či svojpomoci občanov a k chaosu.
2. Princíp ultima ratio v trestnom práve zo špecifického hľadiska
(majetková/hospodárska sféra)
Princíp ultima ratio má nepochybne význam aj pre interpretáciu tres- tnoprávnych noriem a plynie z neho, že trestné činy môžu byť len najzávaž- nejšie prípady protispoločenských rokovaní. Toto poňatie rieši vo všeobec- nej polohe vzťah hierarchie zodpovednosti od zodpovednosti disciplinárnej cez zodpovednosť civilnej a správnej až k zodpovednosti trestnej.7
V rámci právnej teórie platí, že zásady, t. j. v tomto prípade zásada sub- sidiarity trestnej represie a z nej vyplývajúci princíp ultima ratio, nemusia byť výslovne zakotvené v právnom poriadku, aby mohli byť následne aj re- álne aplikovateľné v konkrétnom prípade. Vzhľadom na to – len tá skutoč- nosť, že určitá zásada nie je normatívne a explicitne vyjadrená, neznamená automaticky odmietnutie jej interpretácie a aplikácie. Postačuje, ak je mož- né ich vyvodiť zo špecifického ustanovenia. Konkrétne je limitácia trestné- ho práva princípom ultima ratio nepriamym spôsobom vyjadrená v zákone č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov (ďalej len „Ústava SR“), a to ustanovením, že Slovenská republika je práv-
6 XXXXXXXXX, X. Aplikácia princípu ultima ratio v rozhodovacej praxi. In Justičná revue, 2017, roč. 69, č. 6-7, s. 824.
7 Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 3. augusta 2017, sp. zn. 4 Tdo 799/2017.
ny štát.8 Považujeme za nutné zdôrazniť, že v trestných kódexoch v Slovenskej republike nie je priamo vyjadrená ani ustanovená zásada sub- sidiarity trestnej represie a z neho plynúci princíp ultima ratio.
Primárne vychádza Trestný zákon z formálneho poňatia trestného činu, čo exaktne vyplýva z ustanovenia § 8 Trestného zákona. Formálne poňatie trestného činu sa vzťahuje len na kategóriu zločinov, nakoľko v prípade prečinov sa zohľadňuje aj materiálne hľadisko, tzv. materiálny korektív, vy- plývajúci z ustanovenia § 10 ods. 2 Trestného zákona, ktorý je podľa názoru nepriamym vyjadrením princípu ultima ratio. Trestný zákon, účinný do 31. decembra 2005, bol tiež vyjadrením zásady subsidiarity trestnej represie pomocou materiálneho korektívu, ktorý vyjadruje materiálnu stránku trest- ného činu. Platilo, že nestačilo len naplnenie formálnych znakov skutkovej podstaty trestného činu, bolo potrebné aj naplnenie vyššieho stupňa nebez- pečnosti pre spoločnosť.
V súčasnosti Trestný zákon obsahuje ustanovenie upravujúce materiálny korektív, obmedzujúc sa len na prečiny, čo znamená, že okrem naplnenia formálnych znakov skutkovej podstaty prečinu sa vyžaduje aj naplnenie ur- čitej závažnosti spáchaného prečinu, ktorá musí dosahovať intenzitu väčšiu ako nepatrnú a pri mladistvých väčšiu ako malú, čo potvrdzuje rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, v rámci ktorého tento priamo pri- pustil existenciu princípu ultima ratio len pri materiálnej protiprávnosti trestného činu, čím sa myslí posudzovanie len závažnosti prečinov podľa ustanovenia § 10 ods. 0 Xxxxxxxxx xxxxxx. Najvyšší súd v predmetnej veci vyslovil názor, že „ak páchateľ svojim konaním naplní zákonné znaky trest- ného činu, je povinnosťou orgánov činných v trestnom konaní a súdu vyvo- diť trestnoprávnu zodpovednosť postupom podľa Xxxxxxxxx poriadku. Pra- vidlo „ultima ratio“ možno uplatniť jedine prostredníctvom materiálneho korektívu v rozsahu § 10 ods. 2 Tr. zák., teda v zmysle platnej a účinnej zá- konnej úpravy, len pri prečinoch“. 9 S uvedeným právnym názorom sa ne- stotožňujeme, pretože princíp ultima ratio je okrem viazanosti na protipráv- ne konania vo svojej materiálnej podstate aj interpretačným pravidlom v rámci výkladu formálnych znakov ako napr. omyl.
V súčasnej aplikačnej praxi sa čoraz častejšie vyskytujú prípady, kedy sa orgány činné v trestnom konaní a súdy stretávajú s aplikáciou princípu ultima ratio, najmä v oblasti ekonomických alebo majetkových trestných činov, akými sú podvod, úverový podvod, sprenevera, alebo poškodzovanie cudzích práv, pričom je využívaný prevažne v prípravnom alebo v súdnom konaní v podobe oslobodenia spod obžaloby, odmietnutia trestného ozná- menia alebo zastavenia trestného stíhania prokurátorom alebo policajtom.
8 Čl. 1 ods. 1 zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.
9 Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Tpj 45/2013 – 11.
V praxi sú tieto prípady nutnosťou obzvlášť dôsledného využívania princípu pomocnej úlohy trestnej represie, ak napríklad nedôjde k podaniu súdnych žalôb či iných návrhov, avšak cieľom podnikateľov podaním trestných oznámení je markantné vyhnutie sa dôkaznému bremenu. K takémuto rieše- niu sa často uchyľujú v prípadoch sporov, ktoré plynú zo zmlúv o pôžičke alebo o úvere, pričom v trestných oznámeniach svoje tvrdenia označujú zvyčajne ako podozrenia z trestného činu podvodu alebo úverového podvo- du. Skutkový stav býva založený na skutočnosti, že dlžník vrátil len časť z požičanej čiastky alebo nebola v splatnosti vrátená požičaná suma.10
V prípadoch predmetných podvodných konaní sa čoraz výraznejšie pre- javuje zásada vigilantibus iura, ktorej primárnym cieľom je zohľadnenie ur- čitého podielu poškodeného na trestnom čine v prospech páchateľa a uplat- ňuje sa najmä pri podvodných konaniach. V kontexte uvedeného poukazu- jeme na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) konkrétne na nález, v ktorom konštatoval, že „trestné právo (trestný čin) s trestnoprávnou kvalifikáciou určitého konania, ktoré má súk- romnoprávny základ, je potrebné považovať za ultima ratio, teda za krajný právny prostriedok, ktorý má význam predovšetkým celospoločenský, t. j. z hľadiska ochrany základných spoločenských hodnôt. V zásade však nemô- že slúžiť ako prostriedok nahradzujúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde závisí predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca, aby strážil svoje práva (vigilantibus iura), ktorým má súdna moc poskytovať ochranu. Je však neprijateľné, aby túto ochranu aktívne preberali orgány činné v trestnom konaní, ktorých úlohou je ochrana predovšetkým celospoločenských hodnôt, nie priamo konkrétnych subjektívnych práv jednotlivca, ktoré svojou povahou spočívajú v súkromnoprávnej sfére“11. Najčastejším problémom s akcentom na apli- káciu ultima ratio, ktorý sa vyskytuje v prípade trestného činu podvodu je, či konanie subjektu súkromnoprávneho vzťahu vykazuje alebo nevykazuje znaky deliktuálneho správania. Práve v predmetnom skúmaní sa uplatňuje mnohokrát princíp ultima ratio, v dôsledku čoho sa poškodený musí uspo- kojiť s prostriedkami civilnoprávnej ochrany. V prípade podvodu je dôležité odlišovať tzv. neschopnosť plniť svoj záväzok. V praxi pôjde o prípady, ke- dy si osoba požiada v banke o poskytnutie úveru a následne ho nebude schopná platiť napr. z dôvodu straty zamestnania. Zastávame názor, že v ta- komto prípade by bol trestný postih v rozpore s čl. 17 ods. 2 Ústavou SR, že
„nikoho nemožno pozbaviť slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný
záväzok“.
10 XXXXX, X. Trestný čin podvodu – Komentár s judikatúrou. Bratislava: Iura Edition. 2012. s. 115
11 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 1. apríla 2009, I. ÚS 402/2008.
Prvotným obligatórnym znakom, ktorý sa skúma rámci napĺňania znakov skutkovej podstaty trestného činu podvodu znakom je tzv. „uvedenie do omylu“. Na vyslovenie záveru o existencii takéhoto omylu však nepostačuje len zistenie, že na vyvolanie určitého plnenia boli poskytnuté nepravdivé údaje. V prípade, ak bolo zreteľné, že osoba bežne dostupným spôsobom mala možnosť omyl detekovať a následne ho odstrániť, avšak tak neurobila, mala by byť zodpovedná za spôsobený následok sama a bola by nútená do- máhať sa ochrany svojich práv prostriedkami mimo trestnej povahy.12 Obli- gatórnosť obvyklej miery opatrnosti na strane poškodeného zdôrazňuje aj Najvyšší súd Českej republiky, ktorý okrem iného uviedol, že ak ide o ob- čianskoprávny vzťah, je potrebné trvať na tom, aby na ochranu svojich zá- ujmov primárne dbali predovšetkým samotní účastníci takéhoto vzťahu, čo znamená, že musia postupovať s dôslednou obozretnosťou. Od nich je nutné požadovať, aby postupovali s dôslednou obozretnosťou vrátane dodržiava- nia elementárnych zásad opatrnosti, najmä v prípadoch, v ktorých sú na to ľahko dosiahnuteľné prostriedky. V prípade, ak by sa poškodený dostal do situácie , kedy uzatvorí obchod a vynaloží finančné prostriedky sám svojou zjavnou neopatrnosťou, ktorej sa mohol ľahko vyvarovať, potom sa s dô- sledkami tejto neistoty musí vyrovnať taktiež sám, a to s použitím súkrom- noprávnych inštrumentov.13 V praxi má trestný čin často podobu oklamania spotrebiteľa alebo podnikateľa. Pokým sa týka jeho škodlivosti, je nevy- hnutné konanie páchateľa chápať v celkovom kontexte aj v komparácii s prístupom oklamaného. V prípade subjektívnej stránky trestného činu podvodu sa vyžaduje, aby páchateľ v čase, keď zmluvný záväzok uzatváral, konal v úmysle, že záväzok v dohodnutej lehote nesplní alebo ho nebude môcť splniť a veriteľa uvádza do omylu, aby sa obohatil na jeho škodu. Uvedené vyslovil aj Najvyšší súd ČR v prípade neoprávneného užívania ve- ci z majetku v socialistickom vlastníctve: „skutečnost, že vypůjčitel nesplnil svůj závazek k vrácení peněz ve sjednané lhůtě, ač tak mohl učinit, ještě ne- dokazuje, že uvedl zapůjčitele v omyl, aby ke škodě jeho majetku se obohatil ve smyslu ustanovení § 250 odst. 1 písm. a) TZ. K naplnění zákonných znaků subjektivní stránky trestného činu podvodu podle cit. ustanovení se v tomto případě tzv. úvěrového podvodu vyžaduje, aby bylo prokázáno, že pachatel již v době půjčky peněz jednal v úmyslu vypůjčené peníze vůbec nevrátit ne- bo nevrátit je ve smluvené lhůtě, nebo jednal alespoň s vědomím, že peníze ve smluvené lhůtě nebude moci vrátit, a že tím uvádí zapůjčitele v omyl, aby ke škodě jeho majetku se obohatil. Jestliže teprve po uzavření půjčky peněz vznikly překážky, které bránily vypůjčiteli splnit závazek z půjčky a které
12 XXXXXXXXX, X. Podvodné konania a princíp ultima ratio. In Policajná teória a prax. 2017, roč. 25, č. 1 s. 130.
13 Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 25. mája 2010, sp. zn. 7 Tdo 486/2010.
nemohl v době uzavření půjčky ani předvídat, když jinak byl tehdy schopen závazek splnit, nebo jestliže byl sice schopen peníze vrátit ve sjednané lhůtě, ale z různých důvodů vrácení peněz odkládal, nebo dodatečně pojal úmysl peníze vůbec nevrátit, pak jeho jednání nelze považovat za trestný čin pod- vodu podle § 250 odst. 1 písm. a) TZ (teraz § 221 Trestného zákona)“ .
Na základe vyššie uvedeného je potrebné si uvedomiť, že nie každé ko- nanie spočívajúce v uvedení do omylu je zároveň aj naplnením zákonného znaku trestného činu podvodu. O trestný čin pôjde najmä vtedy, ak takéto klamlivé konanie nebude možné odhaliť pri bežnej opatrnosti osoby. V kon- texte tejto problematiky vyslovil právny názor Ústavný súd Českej republi- ky v zmysle, že trestné právo nemôže slúžiť ako prostriedok nahrádzajúci ochranu práv a právnych záujmov jednotlivca v oblasti súkromnoprávnych vzťahov, kde záleží predovšetkým na individuálnej aktivite jednotlivca aby strážil svoje práva14.
Záver
Frekventovane sa v oblasti trestného práva stáva, že predmetný súkrom- noprávny spor vykazuje znaky trestného činu, avšak trestný zákon definí- ciami trestných činov nedokáže vždy exaktne určiť, či v danom prípade sku- tok je alebo nie je trestným činom. V takýchto prípadoch je na rozhodovacej činnosti orgánov činných v trestnom konaní a súdov, aby správne aplikovali princíp ultima ratio, čo nepochybne vyplýva z judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Českej republiky a Najvyššieho súdu Českej republiky, v rámci ktorej vidieť pomerne vysokú mieru aplikácie a interpretácie princípu ultima ratio v sporoch, ktoré majú súkromnoprávny základ. V prípadoch, kde prichádza do úvahy simultánne vyvodenie občianskoprávnej zodpovednosti, neobstojí argumentácia o výslovnej nemožnosti trestnoprávneho riešenia, a dokonca podľa nášho názoru vyvracia funkcie trestného práva, a to najmä represívnu a preventívnu stránku.
Na základe vyššie uvedeného sa len potvrdilo, že mnohé rozhodnutia or- gánov činných v trestnom konaní a súdov najmä v oblasti majetkovej a hos- podárskej kriminality sa môžu javiť spôsobom, že prvotným záujmom je čo najrýchlejšie ukončenie veci bez akejkoľvek nutnosti dokazovania. Trestné oznámenia sú frekventovane neurčité, najmä v zmysle nejasného potvrde- nia, či už subjektívnej, alebo objektívnej stránky, v dôsledku čoho sa vyšet- rovatelia nemusia s daným prípadom stotožniť, a preto volia jednoduché riešenie cestou odmietnutia trestného oznámenia. Aj v tomto dôsledku mu-
14 Nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 29. apríla 2004, sp. zn. IV. ÚS 469/2002.
sia orgány činné v trestnom konaní precíznym spôsobom skúmať dôležitosť trestnej represie a tiež, aký cieľ akcentuje na vyriešení danej veci, či je to represia, prevencia, alebo reštitúcia.
Záverom len dodávame, že aj aplikácia zásady subsidiarity trestnej rep- resie a princípu ultima ratio ovplýva určitými hranicami, v dôsledku čoho nie je možné sa na ne odvolávať v takých prípadoch, najmä ak ide o závažné vybočenie zo súkromnoprávnych vzťahov, a zároveň napĺňajú znaky delik- tuálneho správania.
Použitá literatúra
1. XXXXXXX, X. Ars Grammatica: učebnica latinčiny. 1. vydanie. Trnava: Dobrá kniha, 2004, s. 353-355.
2. XXXXXXXXX, X. Aplikácia princípu ultima ratio v rozhodovacej praxi. In: Justičná revue, 2017, roč. 69, č. 6-7, s. 823-832. ISSN 1335-6461.
3. XXXXXXXXX, X. Podvodné konania a princíp ultima ratio. In: Policajná teória a prax. 2017, roč. 25, č. 1 s. 128-138. ISSN 1335-1370.
4. XXXX X. x xxx. Trestné právo hmotné. Všeobecná časť. Bratislava: Iura Edition, 2010. 532 s. ISBN 9788080783082.
5. XXXXXX, X. Princíp ultima ratio trestného práva v praxi aplikačných orgánov. In: Justičná revue, č. 4, 2011, 550 s. ISSN 1335-6461
6. XXXXX, X. Trestný čin podvodu – Komentár s judikatúrou. Bratislava: Iura Edition. 2012. 312 s. ISBN 978-80-8078-553-6
7. Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 3. augusta 2017, sp. zn. 4 Tdo 799/2017.
8. Uznesenie Najvyššieho súdu Českej republiky zo dňa 25. mája 2010, sp. zn. 7 Tdo 486/2010.
9. Rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Tpj 45/2013 – 11.
10. Nález Ústavného súdu Českej republiky zo dňa 29. apríla 2004, sp. zn. IV. ÚS 469/2002.
11. Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 1. apríla 2009, I. ÚS 402/2008.